Podľa toho sa totiž v Levoči správajú. Ten preslávny oltár, pýcha Levoče, Spiša, Slovenska sa ukrýva v kostole svätého Jakuba. Ak by vás napadlo, že tento a iné diela neskorej gotiky môžete obdivovať od xx. hod. - do yy. hod. a mimo omší, vaše očakávania sú naivné. Môžete obdivovať, pri jednom zo vstupov, ktoré sú vpúšťané do chrámu raz za pol hodiny.
V niekoľkých kostoloch som už bola, ale takéto zošikovanie turistov by si Levoča mala dať patentovať, pretože, podľa mojich skromných skúsenosti, na takýto geniálny nápad neprišiel nikto od východu na západ, postkomunistické krajiny, vrátane Ruska nevynímajúc.
Prekvapenia ešte nekončia. Pred úbohým turistom stojím nečakane otázka - kedy sa ja vlastne do toho kostola dostanem ? Pointa je v tom (a to sa na oficiálnych internetových stránkach mesta Levoče nedozviete), že tieto vstupy sa uskutočnia len vtedy, ak sa nazbiera najmenej 10 návštevníkov. Teda prídete o pol desiatej aj päť minút a čakáte ďalších dvadsaťpäť minút, čo samo osebe nie je nič neprežiteľné. O desiatej však zistíte, že sa vás nazbieralo 6 čakajúcich návštevníkov a...smola. ďalší vstup je o pol hodinu. Niekto zostane, niekto odchádza. Takže na ďalšiu polhodinu zasa čakáte ako tí nešťastníci na výsledky športky vo filme Šťastie príde v nedeľu. Tento scenár však platí len pre tých (ne)šťastlivcov, ktorých bludné cesty zavedú do Levoče v júli a auguste. Ak sa rozhodnete urobiť si výlet na toto miesto v iných mesiacoch, vaše odhodlanie uvidieť drevené skvosty je vystavené ešte tvrdšej skúške. Vstupy sú organizované po hodinách a predpokladám, že pravidlo desať a viac platí aj v tomto prípade. Úplne naj je v tomto smere obdobie od novembra do Veľkej noci, keď sa do kostola dostanete raz za hodinu ale v nedeľu vôbec (o pondelku ani nehovorím). Jednoducho, koho by mohlo napadnúť v tomto nevľúdnom období, urobiť si cez víkend malý výletík ? Nikoho. A ak ho aj napadlo, nech ho nabudúce také blbosti nenapádajú. A ja si myslím, že ani nenapadnú.
Keď ste sa teda zmierili s tým, že sa po kostole nebudete potulovať kedy a ako sa vám zapáči, civieť na sochy s preduchovnelými štíhlymi tvárami len tak, bez výkladu, alebo s turistickým sprievodcom v ruke (audio guide v týchto súvislostiach spomínať ani nebudem) a dočkali ste sa tej polhodiny, či hodiny, kedy sa nazbieralo dostatočne veľké stádočko, ujme sa vás sprievodkyňa, ktorá vám (som presvedčená, že tomu naozaj verí) poskytne výklad. A toto je druhý výnimočný zážitok, ktorý vám návšteva kostola svätého Jakuba prinesie. Neviem, či sme narazili na reprezentatívnu vzorku, ale dojem bol ohromujúci.
Dievčina vykladačka zaujala strategickú polohu, ktorá je umožnila povedať toho čo najviac bez toho, aby sa musela pohnúť. Z toho mimoriadne vhodne zvoleného miesta z hlavným oltárom za chrbtom, bez toho, aby sa hoci i len raz pootočila smerom k nemu predniesla „ výklad ". Slovo predniesla som zvolila zámerne, pretože jej prejav by sa asi najlepšie dal prirovnať k výkonu účastníka triedneho kola Hviezdoslavovho Kubína na prvom stupni základnej školy, ktorý v celkovom hodnotení skončil na dvadsiatom ôsmom mieste. V rovnakej polohe, len zodvihnúc pravú a ľavú ruku, zarecitovala čosi o objektoch napravo a naľavo, a potom, už sa nedalo inak, pohla sa. Pohla sa potom ešte dvakrát, pri každej časti svojej deklamácie osobitne dbajúc o to, aby ani okom nezavadila o objekt o ktorom vykladá, a prepustila nás zo svojho zajatia.
Na otázku, prečo nie je možné vstupovať do chrámu individuálne, bez sprievodcu, som sa dočkala začudovanej otázky, ako by takýmto turistom mohli poskytnúť výklad. A zároveň pripomenutia, že do jaskyne predsa tiež nechodím bez sprievodcu. Áno, v tomto má úplnú pravdu. Do jaskyne nechodím bez sprievodcu preto, lebo bez toho, aby v nej sprievodca zasvietil svetlo, bola by to čierna diera.
Keď nad tým tak rozmýšľam, je toto prirovnanie výstižnejšie ako sa mi na prvý pohľad zdalo. V jaskyni zasvieti svetlo sprievodca. A v Levoči ?
