Meno si nepamätám
Po niekoľkým hodinách strávených v Britskom múzeu sa Juraj
o štvrtej popoludní dôrazne dožaduje obeda. V skutočnosti ide samozrejme
o pivo. Minuli sme niekoľko talianských reštaurácii, po ktorých poškuľuje
Roxanka, pretože cestoviny s maslom a parmazánom sú jej najobľúbenejšou
tvárou globalizácie. Ja, zasa, samozrejme, nenechám dopustiť na Martini
bianco. Nie, do talianskej reštaurácie nejdeme. V talianskej reštaurácii sme boli
v Bratislave, Krakove, Sankt Petersburgu, Aténach, Budapešti, Kolíne nad
Rýnom a v Londýne naozaj nechcem ísť do talianskej reštaurácie.
Ak v Londýne do krčmy, tak v Soho. Táto preslávená štvrť si nás
získala svojou atmosférou už po prvých krokoch . Nie je to síce pešia zóna, ale
to chodcom zjavne neprekáža v tom, aby sa nepotĺkali po ceste. V podstate to
ani inak nejde, pretože aj tak úzke chodníky sú zapratené miniatúrnymi stolíkmi,
vyloženými pred každou krčmou. A ulica, to je súvislý rad krčiem. Stolíky sú
beznádejne obsadené a medzi nimi posedávajú hostia s fľašmi piva v rukách,
v oknách, ktoré sú dokorán otvorené práve pre tento účel. Ľudia s pivom
v rukách postávajú aj v hlúčkoch na ulici. Veľmi štýlové, ale my naozaj chceme
jesť a sediac v okne by to možno bolo kúlové, ale veľmi nepohodlné.
Vybrali sme si naozaj výborne. Majú tu aj cestoviny s parmazánom
aj rizoto a samozrejme aj Martini bianco. Ráno som čítala v novinách, ktoré som
našla pre dverami hotelovej izby, že princ Charles odporúča svojim
spoluobčanom, kvôli vysokým životným nákladom, pestovať si zeleninu na
parapetných doskách svojich okien. Ja neviem, mne pripadalo najnákladnejšie
to martinko a o destilácii sa následník trónu nezmienil.
Bohema
Kombinácia Britského múzea a krčmy v Soho je neodolateľná. Pre
veľký úspech sme ju na druhý deň zopakovali.
Tentokrát sme zabočili do krčmy, z ktorej sa rinul najväčší hluk. V
skutočnosti to bola nejaká hudba, ktorú pri okne dokorán púšťal holohlavý
poskakujúci dídžej. V podstate tam poskakovali všetci. Hostia aj personál.
Priskackala k nám sympatická dievčina.
Konečne. Na jedálnom lístku sú samé sendviče, čipsy ( rozumej
hranolky ) a šaláty. Tak, a ideme do prvého kola s výberom Roxankinho jedla.
Nie, nebude jesť ani sendvič s avokádovým dípom, ani s humusom a
pochopiteľne, žiadny s mäsom. To chápem, mäso neje sedem rokov, tak s tým
nezačne práve tu. Pri tomto bode však moje pochopenie končí. Zrozumiteľne
dieťaťu oznamujem, že NIEČO jesť bude. Znovu k nám pritancovala čašníčka.
Po zistení, že ak by sme z ponuky sendvičov vylúčili včetky ingrediencie, ktoré
Roxanka jesť jednoducho nemôže, zostali by jej dva plátky chleba, sa veselo
ponúkne „ poďme, nejaký vytvoríme “. Vytvára. Chlieb? Áno. Maslo ? Áno.
Paradajky ? Áno. Syr ? AKÝ syr ? Parmazán. Áno. Super, vytvorili sme.
Na nápojovom lístku nájdem „ vanilkovú caipirinhu s mrazeným
lesným ovocím “. Neuveriteľné ! Tancujúca dievčina sa opýta svojho šéfa, či
namiesto cachaca môže byť cointreau. Môže. Táto krčma nemá chybu.
Roxanka dojedla svoj sendvič a pridáva sa k všeobecnému tancu. Ja sa na
okamih započúvam do textu (?), ktorý z času na čas ozvláštni monotóný
buchot, ktorý je zrejme nejakým prúdom britskej hudobnej scény. Aha, niečo
o jazdení, koni a samici psa. Hudba a text v dokonalej symbióze. Dobre, už
nemusím počúvať. Vrátim sa k zážitku „ vanilková caipirinha s mrazeným
lesným ovocím .“
Zasa som zabudla meno
Tentokrát však neľutujem. Po neúspešnom pokuse dostať sa do
najznámejšej čínskej reštaurácie v Londýne „ Máte rezerváciu ? “ sa vraciame
štvrťou Myfair. Nešťastná náhoda vedie naše kroky do jednej z reštaurácii,
okolo ktorých prechádzame. Je už dosť neskoro, takže po piatich minútach od
usadenia, ma Juraj presviedča, že sa nemáme zodvihnúť a odísť, pretože „ kam
by sme sa teraz ešte trepali “. Konečne dorazil čašník s jedálnymi lístkami.
Nedávame mu šancu odísť naprázdno a objednávame si nápoje. Po ďalších
dlhých minútach prídu. Minerálka pre Roxanku, samozrejme perlivá, napriek
tomu, že mala byť „ still, not cold “ a moje martinko má nejakú podivnú farbu,
ktorá rozhodne nie je bianco. Čašník mi prinesie fľašu na ktorej je zreteľne, po
anglicky, a nie po slovensky napísané „ extra dry “. Po tomto šokujúcom zistení
mi o ďalších 5 minút oznámi, že oni vlastne ani bianco nemajú. Výborne,
pretože ja vlastne už ani žiadne martinko nechcem. Chcem, aby konečne
priniesli jedlo a mohli sme tento pajzel opustiť. Prinesú ho. Všetko naraz.
Predjedlá, spolu s hlavnými jedlami. Stôl je malý, takže každý pohyb, ktorý
odteraz urobíme, musíme dobre zvážiť. Roxanka s nedôverou sleduje svoje
„ cestoviny s parmazánom a maslom “. Maslo je spražené dohneda a syr ? Nie,
toto nie je určite parmazán. Ja tipujem čedar, pýchu britských ostrovov, ale
prečo ho zabalili do názvu parmazán ? Roxanka pristane na to, že keď jej
konečne prinesú lyžicu k tým špagetám, ochutná ich . Ochutnala. Stačilo.
V hotelovej kaviarni o pol hodinu neskôr robíme presne to, čo si
navzájom radili pred niekoľkými rokmi britskí dôchodcovia v hoteli Senacki
v Krakove, pobúrení úrovňou služieb v tejto „ východoeurópskej krajine “. Just
sit and relax “.
Royal Mile
Edinburgh. Krčma Royal Mile na ulici s rovnakým názvom.
Drambuie tu stojí 2 libry, čo je v porovnaní s martinkom za osem libier
v Londýne takmer zadarmo. Jedálny lístok ponúkajúci typické zemiaky pečené
v šupke, aj nachos s avokádovou omáčkou. Dvaja čašníci. Jeden z nich s
vlasami v štýle „ostne na chvoste stegosaura“. Ten „ náš “ vyzera ako
reinkarnácia Curta Cobaina. No, reinkarnácia ešte nie celkom reinkarnovaná.
Pri platení ho upozorním, že som tie drambujká mala 3 a nie 2, ako ich máme
na účte. Najprv sa na mňa pozrie nenapodobiteľne zaspatým pohľadom
a potom ležérne mávne rukou. Kto to hovoril že Škóti sú lakomí ?
