V Petropavlovskej pevnosti
Chrám svätého Petra a Pavla je miestom posledného odpočinku
najslávnejších ruských cárov. A teda aj magnetom pre turistov. V chráme je
doslova tlačenica. Návštevníci sa predierajú z jedného miesta na druhé, oproti
davom iných turistov, smerujúcich práve opačným smerom. Tak, konečne sme
sa prebili k náhrobku Petra Veľkého. „Odstúpte nabok, robím výklad !“ zaznie
zrazu príkro. Za nami stojí ruská sprievodkyňa a prísne sa na nás pozerá. „
Nepočuli ste ?!“ Klipkáme očami, otvárame ústa, neschopní slova. Toto sme
nezažili nikde, dokonca ani v Delfách, kde výklad sprievodkýň pred sochou
vozataja pripomína etudu z antickej tragédie. „ Ani innostránci, nepanimájut,“
bránia nás jej zverenci. Majú pravdu. Nerozumieme.
O veľkej ruskej duši
Keďže som vo veku, ktorý ma podľa mojej súkromnej kategorizácie
etáp ľudského života radí do obdobia „mŕtvola starej kozy“ moja predstava
o Rusoch je ovlpyvnená romanticko socialistickými prestavami o veľkej ruskej
duši, ktorá sa rozdá pre iných. Veľká ruská duša je zrejme stvorená pre veľké
výzvy, a nedrobí sa v každodenných stretnutiach s turistami.
Juraj chce tvrdohlavo vidieť Auroru. Nakoniec, aj z neho už vanie
mŕtvolný pach a chce vidieť krížnik, o ktorom sa učil od prvého ročníka až kým
neopustil náruč socialistického školstva s diplomom o ukončení
vysokoškolského štúdia. Tak dobre, rezignujem napokon.
Kráčame od Petropavlovskej pevnosti v hustnúcom daždi k lodi, ktorá
sa preslávila jediným výstrelom. Aha, tak teraz akurát je zatvorené. Vstup na
loď chráni hrubá železná reťaz. Mladý námorník starostlivo v daždi polieva
hadicou schody lode. Na búdke, ktorá je zrejme útočiskom polievača, svieti
nápis o tom, že múzeum na Aurore je dnes otvorené od štrnástej hodiny.
Nechápeme. Teraz je pol tretej, teda štrnásť tridsať, takže v čom je problém ?
Juraj odhodlane vykročí smerom k námorníkovi a pýta sa „Kogda búdet muzej
otkryt ? “ Námorník ukáže rukou na nápis. Aha, už je všetko jasné. Teda nič, ale
nepomôžeme si.
Vedľa Aurory je bufet, v ktorom s Roxankou zaberieme posledný voľný
stôl a čakáme, kým Juraj príde s ovocným čajom. „ Nemajú,“ zahlási. „ Čo
nemajú ? “ „Ovocný čaj, povedala, že nemajú. “ Rozhliadnem sa dookola. Majú.
Takže to skúsim ja. „U vas čaj jesť ? “ pýtam sa srdnato predavačky. „Da.“
„Fruktóvij čaj u vas jesť ? “ „Da.“ Nesiem tri čaje. Majú. „Čo si, preboha, pýtal ?“
„Frutkovij čaj“ Tak teraz je všetko jasné. Tomu predsa žiadny Rus nemôže
rozumieť. Hlavne, ak nechce. Juraj urazený na celý ruský národ odišiel zháňať
taxík. Prisadne si k nám mladá Ruska. Predsa to len ešte raz skúsim. „ Vy
znájete kogda búdet muzej na Avróre otkryt ? “ „ Da, znáju. “ Ožijem. Tak
predsa. „ Kogda ? “ „ Závtra. “ Skončila som.
O Ermitáži
Podľa bedekrov najväčšie múzeum sveta. O pol jedenástnej už stojíme
na Palácovom námestí v rade, ktorý sa stráca kdesi v bráne, za ktorú nevidíme.
Našťastie. Samozrejme, prší. Prichádza k nám elegantný mladý muž, ktorý
nevtieravo ponúka svoje služby sprievodcu. Zdvorilo odmietame. Nie, nie, my
nepotrebujeme, aby nám niekto vysvetľoval čo máme na Madonách od
Leonarda, Rafaela, na soškách Eset s Hórom a iných slávnych artefaktoch
vidieť. Sprievodca si vyhliadol ďalších innostraných turistov. Je to celkom
jednoduché, stačí sa pozrieť, nad ktorými hlavami svietia hotelové dáždniky. Po
pol hodine nás predsa len napadne, či nebolo rozumné ísť s ním. Ale nie. Ale
áno. Po hodine čakania sa posunieme v rade pod bránu, za ktorou sa
rozprestiera rozľahlý dvor múzea, naprieč ktorým sa kľukatí rad. Prší a je zima.
Nepotuluje sa tu niekde sprievodca ? O pol druhej urobíme rozhodnutie. Ak sa
nedostaneme dnu do tretej, ani nejdeme. Múzeum sa zatvára o piatej. Ešte
stále prší. Mali sme ísť s ním. Je to zvláštne, sme jediní v rade, kto nadáva na
toto nekonečné čakanie. Pred nami aj za nami stoja Rusi. Aha. Pred pol treťou
konečne vkročíme dovnútra. Pochopené, najväčšie múzem na svete má jednu
pokladnicu pre individuálnych turistov. Preletíme zbierky Predného východu.
Nájdeme Leonarda aj Rafaela a skončili sme. Takmer štyri hodiny v rade, dve
a pol hodiny v múzeu. Boli sme v Ermitáži.
A trochu o globalizácii
Doteraz som si myslela, že ruským národným jedlo je boršč, či
pelmene. Mýlila som sa. Ani boršč, ani pelmene. Šalát Cézar. Nechýba na
jedálnom lístku v žiadnej reštaurácii, či ide o cenami ovenčenú reštauráciu
luxusného hotela, pizzeriu, samoobslužný bufet alebo reštauráciu ponúkajúcu
„old russian cuisine“. Cézar šalát s „ tomatkami “ sa hodí do ponuky všetkých.
Čítala som to na jedálnom lístku toľkokrát, až som zabudla, že paradajky nie sú
po rusky tomatky ale pomidory. A keď sme pri tom jazyku:
Sunday brunch, zasa rýdzo ruské slovo, v hoteli Corinthia Nevskij palace
je preslávený svojím free flowing champange. Prospekty neklamú. Šampanské,
teda presnejšie igristoje, prúdi nepretržite. Pozorní čašníci zaregistrujú každý
práve dopitý pohár a poponáhľajú sa ho doplniť. Aj vtedy, keď jedného
s vďakou odmietnete, príde druhý. Trochu mi to pripomína naše východniarske
spôsoby, keď „nie“, nie je odpoveď. Roxanka chce zmrzlinku. Nájdeme ju,
nechá si naložiť a ja sa pýtam mladej čašníčky ruštinou, na ktorú som právom
hrdá : „ Kde u vas lóški ? “ „ Downstairs.“ Roxanka sa na mňa pozrie a chlálolí
ma : „Mamka, tá teta asi nevie po rusky.“
Pol roka po návrate z Ruska, Roxanka, sediac zadumane nad domácimi
úlohami, zrazu zahlási : „ V tom Sankt Petersburgu bola tak dobre. Ja by som
sa tam hneď vrátila. “ Aj ja.
