Grand Hotel Praha v Tatranskej Lomnici pred štyroma rokmi
Sedím s Roxankou v nádhernej, rozľahlej reštaurácii, ktorá bola jeho pýchou nepochybne už v v roku 1905, kedy hotel otvorili. Sedíme tu ako jediní hostia.
Čašník, ktorý vyzerá, že si pamätá aj túto udalosť, ma preberie zo snívania o noblese už pri výbere nápojov. Urazila som ho otázkou, či majú stopercentnú jablkovú šťavu.
„ No dovoľte ! My sme štvorhviezdičkový hotel ! “
Pochopila som. Vo štvorhviezdičkovom hoteli sa nemám pýtať, či niečo majú. Už sa teda na nič nepýtam, aby som Pána čašníka nepopudila a svoju objednávku formulujem sama jasne a presne.
Sme po obede. Na to, že sme tu samé trval síce pridlho, ale reštaurácia vo štvorhviezdičkovom hoteli predsa nie je fastfood. Určite nie fast. Čo na záver? Čaj . Presnejšie Earl Grey. Už sa nepýtam už rovno objednávam. Earl Grey.
„ Prosím ? “
„ Earl Grey .“
„ Nepoznám. “
Na chvíľočku zneistiem. Tak som, alebo nie som vo štvorhviezdičovom hoteli ? Vzápätí si uvedomím, že som v štvorhviezdičkovom hoteli vo Vysokých Tatrách a radšej už nechcem nič, okrem účtu. Dostanem ho decentne vložený do mini obalu. Decentne vložím peniaze. Pán čašník sa prišuchtá a.... aké tam fajnovosti ! Priamo pri stole obal otvorí, peniaze vyberie a ukladá si ich do svojej peňaženky. Som v štvorhviezdičkovom hoteli. Vo Vysokých Tatrách.
Grand Hotel Praha v Tatranskej Lomnici minulú jar
Vraciame sa z niekoľkodňového výletu do Krakova. Nechceme stráviť pri obede dve hodiny a preto tentokrát uprednostníme niečo menšie v kaviarni. Mimochodom, práve tá kaviareň ( Grand Lounge ) nás na tomto hoteli priťahuje ako lampa nočné motýle. Napriek tomu, že sme sa už popálili.
Je neskoré popoludnie a zasa sme tu sami. Môžeme sa tu najesť ? Môžeme. Čašníčka prinesie jedálne lístky s redukovaným menu.
Jedálny lístok nám pripomína, že sme v štvorhviezdičovou hoteli. Vo Vysokých Tatrách. Zrejme k takejto úrovni patrí napísať ho tak nezrozumiteľne, že ho musím prekladať nielen Roxanke, aj sestre aj babke. Dych mi vyrazí, keď dôjdem k „Filetu mignon s foie gras, cherry paradajkami, čiernymi olivami na ZEMIAKOVEJ MOUSSE.“ Zemiaková mousse ! Nemám slov a už nič neprekladám.
Vybrali sme si. Sme vo štvorhviezdičkovom hoteli, nikam sa neponáhľame, len sa občas pohrávame s myšlienkou, ako dlho by sme čakali, keby tu okrem nás sedeli aj iní hostia. Konečne. Tak sa vy, rafinovanosti, na názve ktorých som si takmer dolámala jazyk, ukážte. Zaujímavé. Jedlá , na ktorých si určite jazyk nepopálite. Jednu výhodu to má – Roxanka aspoň nemôže s jedením otáľať s výhovorkou, že je horúce. My ostatné sa snažíme tie svoje zjesť skôr, než teplota neklesne pod hranicu poživateľnosti.
„ Čo som si to vlastne objednala ? “ sestra sa bez šance snaží spomenúťsi na názov toho, čo má na tanieri.
„ Zemiakové gnocchi v rizlingovo – dubákovom kréme s pošírovaným romanescom .“
„ Nemalo by to vyzerať ako mimozemská brokolica ? “
Aha. Po romanescu ani stopy. Ani po pošírovanom, ani po žiadnom. Ale v jedálnom lístku sa to asi dobre vyníma.
Nie, nemám chuť čakať, kým mojej sestre upošírujú romanesco. Aj tak sme tu pobudli oveľa dlhšie ako sme čakali. Pomaly začínam rozmýšľať, či sa mi tá Grand Lounge naozaj tak veľmi páči.
Grand Hotel Praha minulú nedeľu
My sme jednoducho nepoučiteľní. Ospravedlňuje nás len to, že nám plány obedovať na ceste z Liptovského Mikuláša niekde na Štrbskom Plese prekazila tá divná akcia s pólom. Nie sme priateľmi masových akcií. Vraciame sa zo Štrbského Plesa, keď Roxanka výhlási, že je hladná. Takéto chvíle sa často neopakujú a preto ich nemožno ľahkomyseľne premrhať. Je hladná a chce jesť v Grand Hoteli Praha. No dobre, bude tam trochu zima, potrvá im to trochu dlhšie, ale veď sa nikam neponáhľame.
Vchádzame do nádhernej, rozľahlej reštaurácie. Na jej druhom konci asi traja čašníci upravujú stoly. Nikto sa k nám nehrnie. Až keď zaregistrujú, že sa nebezpečne približujeme a je zbytočné tváriť sa, že nás nevidia, môžeme sa opýtať, či majú otvorené. Majú. Ako zvyčajne, sme tu sami.
Usadíme sa: Roxanka sa zúfalo dožaduje dovolenia odbehnúť na toaletu, ale my, rodičia znalí pomerov v tejto reštaurácii a extrémne nízkej frekvencie návštev čašníka pri stole hostí, bezcitne trváme na tom, aby si najprv vybrala. Ak neobjednáme jedlo pre ňu spolu s našim, ďalšia príležitosť sa tak skoro nenaskytne.
Prichádza čašníčka. Ako sa na reštauráciu vo štvorhviezdičkovom hoteli patrí, najprv podá jedálny lístok Jurajovi. Aspoň sa môže cítiť dôležito.
Roxanka môže odísť. Poločkom pozriem, či za sebou nezanecháva mokrú stopu. Nie. Všetko je v poriadku.
Roxanka sa vrátila. Sedíme, usrkávene z minerálky a čakáme. Po dvadsiatich minútach to predsa len jednému z čašníkov, ktorí ďalej na druhom konci upravujú stoly nedá a opýta sa kolegyne, na čo to vlastne čakáme. No, na jedno teplé predjedlo a polievku. Po chvíli mu to nedá, vojde do kuchyne a my počujeme ako sa informuje na naše predjedlo. Odpoveď ho zrejme neuspokojí, lebo výmena názorov doliehajúca z kuchyne pokračuje. Po ďalších piatich minútach prichádza konečne moje TEPLÉ predjedlo. Zapekaná mozarella so zeleninovým ratatouille. Neviem prečo to jedlo pôsobí už na pohľad tak chladne. Aha, už viem. Presne preto, že to teplé predjedlo práve vybrali z chladničky. Možno mohli svoj jedálny lístok originálne vylepšiť doplnením názvu Ratatouille a la Ice Age 3. Bolo by to veľmi trendové. A čo mozarella ? Odhadujem, že tá pobudla zopár sekúnd v mikrovlnke štvorhviezdičkového hotela. Keď sa prebijem cez cesto filo v ktorom mala byť, aha, zapečená, odhalím vlažnú. studenú a ľadovú vrstvu. Akýmsi zázrakom sa pri nás mihne čašník a ja sa pokúsim zistiť, prečo je to teplé predjedlo studené ako ľad. Schmatne tanier a zjavne rozrušený sa s ním rúti do kuchyne. Vzápätí sa vracia a ospravedlňuje sa. Zaujímavé, dlhoročný tréning robí svoje. Zobralo ho to viacej ako mňa. Pýta sa ako by nás mohol odškodniť. Nijako. Nič nechceme, len sa najesť. Zjavne ho to neuspokojilo. Po chvíľke sa vracia s tým, že aspoň za to pitie teda nezaplatíme.
Po ďalších desiatich minútach prikvitne konečne moja mozarella v poživateľnom stave. No, jazyk si na nej ani tentokrát nepopálim, ale zjesť sa dá.
Po hodine a pol nám konečne prinesú hlavné jedlo. Dvaja čašníci sa zosynchronizujú a položia taniere za stôl na sekundu naraz. V tejto reštaurácii, za týchto okolností, mi to pripadá groteskné.
Zvyšok obeda prebieha bez pozoruhodností. Vlastne, takmer na konci nás rozosmeje čašníčka, ktorá zbiera taniere otázkou:
„ Toto jedlo vám UŽ chutilo ? “
Ó, áno toto jedlo sa UŽ dalo jesť, pretože malo teplotu od ktorej nám nedrkotali zuby. My by sme však, po dvoch hodinách, UŽ naozaj radi zaplatili a UŽ nikdy sa sem nevrátili.
Večer si na internetovej stránke hotela prečítam, že krásna a rozľahlá reštaurácia Grand Hotela Praha získala v roku 2009 v teste Top Trend reštaurácii Slovenska štyri a pol hviezdičky a zaradila sa medzi dvanásť najlepších Top Trend reštaurácii na Slovensku..............
