Už slávna predloha tohto najnovšieho kinohitu sa námetom z gréckej mytológie nenechala príliš obmedzovať. Napriek tomu sa podarilo stvoriť mimoriadne vydarené dielko, ktoré svoj pôvab nestratilo ani po dvadsiatich deviatich rokoch.
Takže akého Persea si to vlastne tí Gréci vybájili ?
Perseus bol synom Danae, dcéry Akrisia, kráľa Argu a kráľa bohov Dia. Pretože akási dávna veštba predpovedala Akrisiovi, že ho vlastný vnuk zabije, považoval za bezpečné, aby jeho dcéra prežívala od určitého veku svoj život na takom útulnom mieste, ako je bronzová veža. Pred hromovládnym Diom však žiadna veža nebola bezpečná a ako zlatý dážď sa dostal presne tam, kam chcel.
Po čase sa existencia malého Diovho potomka už nedala zatajiť ani v bronzovej veži, Akrisios pritvrdil a Danae a Perseus sa vydali na nedobrovoľnú plavbu po mori, zatlčení v drevenej truhle. Na druhom konci mora ich však vylovil šľachetný rybár, ktorý ich priviedol k svojmu kráľovi, u ktorého pomerne šťastne žili, až kým sa mu Perseus nezačal zdať kráľovi nebezpečnstvom pre jeho vlastný kráľovský trón. Tak trochu vyprovokoval jeho mladícku nerozvážnosť a nechal si od neho sľúbiť hlavu Gorgony Medúzy. Keďže Zeus na svoje početné potomstvo vždy starostlivo dohliadal, aj tentokrát poveril olympských bohov, aby synáčika na cestu vhodne vystrojili. Perseus sa teda nevybral za kráskou so sipiacou hrivou nepripravený. Hádes daroval prilbu, ktorá robila toho, kto ju nosil neviditeľným, Hermes daroval okrídlené sandály a Pallas Aténa výzbroj. Perseus vykonal, na čo sa podujal a keď Medúze tú jej hadiu hlavu odsekol, a teraz prekvapenie, z jej hrdla vyletel Pegas. Na ceste domov, letiac, ďalšie prekvapenie, na okrídlených sandáloch, uvidel Andromedu zvíjajúcu sa v reťaziach, odsúdenú byť, ako všetci dúfali, posledným pokrmom, pre príšerného morského hada. Kasiopeia, jej trochu samoľúba matka, totiž pri akejsi príležitosti vyhlásila, že je krajšia ako všetky morské nymfy dohromady a to, prirodzene, nemohlo zostať bez trestu.
Perseus hada zabil, Andromedu si vzal za ženu, vrátil sa tam, odkiaľ prišiel Tušenie sa naplnilo, pripravil podozrievaveho kráľa - pestúna o trón. Na Perseovu obranu je potrebné uviesť, že si za to mohol sám, pretože nie a nie uveriť, že Perseus tú hlavu Medúzy má. Uveril, keď uvidel. Nakoniec sa vyplnila aj dávna veštba, keď na akomsi turnaji hodil diskom tak nešťastne, že rozsekol dákemu tulákovi hlavu. Tulák sa ukázal byť jeho dedom Akrisiom, ktorého zžieravý strach pred vnukom vyhnal z Argu a nútil ho potulovať sa po svete. No v gréckych mýtoch nikto nikdy pred osudom neušiel. Osud bol nezvratný a vládol aj nad olympskými bohmi.
Ako som spomenula už Súboj Titanov z roku 1981 sa nechal inšpirovať týmto príbehom veľmi voľne. Motív, ktorý gréckych hrdinov poháňal na nebezpečné vypravy, do nepoznaných kútov sveta a v ústrety najobávanejším príšerám - získanie slávy a cti, sa, určite oprávnene, zdal byť filmárom pre ľudí v dvadsiatom storočí nezrozumiteľným. A tak sa ústredným bodom príbehu stala láska. Láska Persea k Andromede. Príbeh zjednodušili, na druhej strane pridali niekoľko oblúd navyše a it was done. Čo osobitne oceňujem na tomto filmárskom opuse, je príťažlivé zobrazenie sveta olympských bohov. Podarilo sa mu totiž zobraziť Olympanov takých, akých ich poznáme z gréckej mytológie. Hádavých, záletných, žiarlivých, podvádzajúcich a teda dokonale ľudských
A teraz je už asi načase zmieniť sa o tom filme, v ktorom sa Sam Worthington volá Perseus.
Tri D vládne filmovému svetu a „akčný trhák" tohto štýlu by bol vopred diskvalifikovaný zo súťaže o divácku návštevnosť, keby sa neukázal svetu v tomto šate. Takže tvorcovia filmovú premiéru odložili o mesiac a prerábali 2D na 3D. Asi mali prerábať dlhšie, pretože sa im to nepodarilo, tak, ako si zrejme predstavovali. Pri sledovaní filmu máte občas dojem, že sa obraz skladá z niekoľkých vrstiev , čo predpokladám, je čaro nechceného. Ale technické nedokonalosti nie sú tým podstatným, čo vo mne, po zhliadnutí filmu vyvoláva rozpaky.
Ako som spomenula v úvode, postavy filmu sa skutočne volajú Perseus, Andromeda, Zeus dokonca aj Akrisios, ale rovnako by sa mohli volať akokoľvek inak. Film si totiž z príbehu o Perseovi požičal naozaj len mená a príšery. Pridal niekoľko ďalších príšer a dej, ktorý by svoju spojitosť s bájnym príbehom mohol nazvať aspoň „ na motívy ", vymenil za beztvarú zmes besného tempa, akcie, oblúd a militantného antireligionizmu.
Keď sa vám po určitom čase podarí spätať z tejto prapodivnej zlátaniny, snažíte sa rozpamätať sa, o čom ten príbeh vlastne bol. Zistíte, že príbeh nebol. Zistíte, že neviete, prečo vlastne ten Perseus tú Medúzinu hlavu potreboval. Kvôli Andromede určite nie, pretože spojitosť medzi nimi dvomi je asi taká, že dve postavy takto sa volajúce sa asi dvakrát stretnú spolu na filmovom plátne. Prvý raz, je to po prvý raz, druhý raz je to naposledy a každý ide svojou cestou. Kráľom v Argu, a ani nikde inde, Perseus tiež byť nechce a s podivnými ľudmi, ktorých filmári zhromaždili na dvore Kasiopey a Kefea, celkom zjavne nemieni budovať priateľské vzťahy. (Niet sa, nakoniec, čomu čudovať, pretože napríklad Kasiopeiu tvorcovia zobrazili ako nadmieru odpudzujúcu kreatúru pripomínajúcu niečo medzi 800 ročnou Elizabeth Taylor tesne pred nástupom na dvadsiatu piatu odvykaciu liečbu a hrošicou, ktorá sa prejedla skvasených plodov akejsi tropickej rastliny. Našťastie, mihne sa na plátne tiež asi dvakrát, takže pravdepodobne prežijete pohľad na ňu bez vážnejšej ujmy)
Perseus teda chce byť (asi) rybárom, čo je skutočne motív hodný antického hrdinu. Zabije poslušne každého, koho mu scenár prikazuje a skončí kdesi na skale s Io( ďalšie meno z gréckej mytológie, aby to bolo štýlové ). A toto všetko, teda toto nič, sa udeje v besnom tempe, prekladanom prebohatým výskytom najrôznejších oblúd, aby boli zmysly diváka upútané každý zlomok sekundy. (Mozog oddychuje) Okrem tých klasických - Gorgony Medúzy a Graií, nám film ponúkne Krakena, Akrisia pretransformovaného na Kalyba, obrovské škorpióny, Džinov (ktorí mi, neviem prečo, propimínajú medvedíkov z Jediho návratu) čierneho Pegasa a Háda, pohybujúceho sa po svete v podobe čierneho víru. ( Rozhodla som sa, predsa len, Kasiopeiu medzi obludy nezapočítať.) Celkom dosť.
To, čo si z filmu možno predsa len zapamätáte je, že všetci ľudia bojujú rozličnými prostriedkami proti bohom a bohovia ľudí zúfalo potrebujú. Mali by sa teda pekne držať bokom, byť ticho a najlepšie nič nerobiť. Alebo robiť to, aby ľuďom bolo dobre, a mohli si potom hovoriť, že ako im je dobre aj bez bohov. Asi takto sa dá vyložiť napr. hláška Perseovho pestúna - rybára, ktorý, keď raz vytiahne siete z mora a nenájde v nich ani rybu, začne päsťou hroziť nebu, že takto veru nie, oni za to môžu, a toto musí skončiť. Alebo, keď Perseus, ktorý od svojho nebeského otca Dia nič nechce a nepotrebuje, zostane na konci filmu na tej skale, zrazu sa tam zjaví tá jeho kámoška Io, živá a zdravá, napriek tomu, že sa pred desiatimi minútami vzniesla, prepichnutá hnusným Kalybom - Akrisiom, ako dym k oblohe. To sa samozrejme ľuďom bežne stáva, pretože sú ľudia a na to bohov nepotrebujú, aby zomierali a ožívali podľa potreby.
Takže nakoniec sa mi teda predsa len podarilo dešifrovať, o čom ten film vlastne bol. Bol o tom, že bohov ľudia nepotrebujú, ale keď nemajú plné siete alebo im niekto zomrie, môžu im to obíjať o hlavu.
A že najlepšie je byť rybárom.
Byť na mieste olympských bohov, asi by som začala soptiť...........
