„ A urob kávu, " končím krátky rozhovor, v ktorom som práve oznámila mamke, že sa na ceste z práce do práce na pár minút zastavím u rodičov.
O pár minút už sedím v kuchyni, uchlipkávam z kávy a počúvam, čo sa za tri či štyri týždne, čo som tu naposledy bola aj s celou perepúťou, udialo. Medzi tým, čo referuje horúce novinky, mamka rozmýšľa , čo by mi tak mohla pribaliť. Pre Juraja a Roxanku.
Nie, naozaj nepotrebujeme nič, a aj tak už musím ísť, pretože dnes ešte ....... jednoducho, musím stihnúť ešte veľa vecí. Naozaj, kde je otec ? Aha, chodzi dagdze po vonka.
Na chodníku sa ešte dozvedám posledné pikošky z prekvapujúco pestrého života ulice s dokopy ôsmimi domami. Sme pri aute a ja neverím vlastným očiam.
Môj sedemdesiatdva ročný otec pobieha okolo auta a mokrou handričkou a usilovne mi čistí svetlá. Keď ma zbadá, pridá k tejto aktivite ešte karhavých poznámok o tom, že takto špinavé svetlá predsa nemôžu vôbec svietiť, on „ nezna, jak možem s takima chodic" a „keby me zastavili šandare, ta mi daju pokutu". Keď pretrie aj zadné, je ako - tak spokojný.
Sadám do auta a prikývnem, že dobre, na ceste budem dávať pozor a rýchlo jazdiť nebudem. Odchádzam.
Bola som d o m a.
