Poslali ma na odborné vyšetrenie, na ktoré je potrebné objednať sa. Sestrička listuje v kalendári kdesi o tri, či štyri mesiace neskôr. Vytreštím oči a skúšam:
„A skôr by sa nedalo?"
Dalo, za príplatok. Dobre, priplatím. Mysľou sa mi mihne myšlienka, či by si mohli priplatiť aj moji rodičia - dôchodcovia, ale zaženiem ju kdesi do temnoty nevedomia. V určený deň, pol hodinu pred prednostne dohodnutým časom, sedím v čakárni. Sestra mi povie, že do hodiny ma zoberú. O dve a pol hodiny mi volá Juraj, ako som dopadla. Stoicky mu oznámim, že ešte stále čakám. A ďalej čakám. Iste, mohla by som aj odísť, ale potom by som musela prísť inokedy a čakať ďalšie dve a pol hodiny. Striehnem na každé otvorenie dverí. O dve a pol hodiny po dohodnutom čase konečne vchádzam do ordinácie. Odchádzam po pol hodine. Strávila som tu 3 a pol hodiny. Našťastie, nikto odo mňa nechcel žiadny príplatok za „prednostné" ošetrenie. To by som už zrejme nepredýchala. Objednávam sa na kontrolu o dva a pol mesiaca. Takticky volím najskoršiu možnú hodinu. Teda na ôsmu? Sestrička mi vysvetľuje, že TEORETICKY áno, ale pán doktor môže byť na operačnej sále a prísť omnoho neskôr. Aha.
Neštátne zariadenie. Opäť prednostná objednávka, alebo môžeme (objednávam aj Roxaniatko) prísť kedysi v lete. Dobre, chceme sa prednostne objednať. Dovnútra nás zavolajú len 15 minút po dohodnutom čase. Super. Super je to len dovtedy, kým si neuvedomím, že sme vošli dnu len preto, aby sme zaplatili 17 eúr za prednostné ošetrenie. Potom nás vykážu do čakárne plnej ľudí, ktorých apatia nasvedčuje tomu, že čakajú dlhšie ako tých 15 minút. Dievča vedľa (zjavne neprednostné) ráta, že je hore od pol šiestej rána a čaká už viac ako štyri hodiny.... Po pol hodine sa dvere konečne otvoria a zaznie číslo. Ešte nie naše. To pred nami. Mladík s otcom sa s nesmiernou úľavou zodvihnú, urobia tri kroky ku dverám a potom - otočka a pokorne sadajú. Do ordinácie totiž vkĺzla vedľajšími dverami sestrička zo susednej ordinácie. Len na chvíľu...
Po chvíli pätnástich minút sa dvere znovu otvoria a mladík tentokrát aj vojde do ordinácia. Nezdržiava dlho, po desiatich minútach začujeme svoje číslo a sme dnu. Na prednostné vyšetrenie sme čakali len niečo vyše hodiny...
Toto nie je článok o prednostnom objednávaní. Toto je článok a nesmiernej biede zdravotníctva, pri fungovaní ktorého je človek - pacient a jeho pohoda parametrom, s ktorým sa neráta. My všetci sedíme v čakárniach a pokorne čakáme, kedy začujeme svoje číslo. Bez možnosti zodvihnúť sa a odísť inde. Takto to nemá fungovať.
