V čase, keď mala Roxanka asi štyri roky, zúčastnili sme sa nafukovania teplovzdušných balónov v predvečer balónovej fiesty. Natoľko ju to fascinovalo, že v nasledujúcich dňoch sa vážne zaoberala tým, že keď vyrastie, bude z nej nafukovačka teplovzdušných balónov. Jediná práca, ktorá okrem toho prichádzala do úvahy bolo „nafukovanie balónikov pri stánku na ulici puskou".
Nafukovanie balónikov „puskou pri stánku na ulici" sa stalo našim rodinným evergreenom. Roxankine predstavy o tom, čím by chcela byť, sa postupne menili, ale pri našich rozhovoroch na túto tému som nikdy nezabudla pripomenúť „nafukovanie balónikov puskou".
Roky zmenili nielen Roxankine predstavy o tom, čím bude, ale aj mňa. Napríklad aj vo vzťahu k vareniu. Vlastne, ani nie tak roky, ako moje dieťa. Najprv pribudla polievočka, pretože dieťa polievočky miluje. Potom dezertík, lebo tie dieťa miluje ešte viac. Neskôr sa mi nedopatrením podarilo hodiť na taniere zopár olív a povinnosť zaradiť do nedeľného menu predjedlo, mi prischla navždy. A nakoniec, po objave, že predjedlá môžu byť studené aj teplé, robím oboje. Z pôvodne jedného a jediného „hlavného" jedla na nedeľný obed, sa postupne stala udalosť s piatimi chodmi. Príprava tejto opulentnej hostiny mi zaberie nedeľné dopoludnie.
A potom, na konci hodovania, keď sa moje dieťa pustí do dezertu, slastne sa usmejúc, povie:
„Mamka, ja milujem tvoje dezertíky." Vzápätí jej v očiach zahoria šibalské ohníky a dodá:
„Ak by sme už boli takí chudobní, že by sme nemali peniaze ani na to, aby si mi mohla tie skvelé dezertíky robiť, ja by som išla nafukovať balóniky pri stánku na ulici puskou, aby som si na ne zarobila."
.....
