Je jedenásteho novembra a muž, ako býva jeho zvykom v nedeľné dopoludnie, sa vybral so svojím priateľom na prechádzku. Idú mlčky, muž zavše prehodí niekoľko slov. Jeho priateľ neodpovedá, len kedy-tedy pokýva bielou hlavou. A pretože hlavu má veľkú, jeho rozvážne prikyvovanie pôsobí patrične dôstojne. Tak idú v dokonalom súzvuku, muž a jeho kôň.
Na lesnej ceste pred nimi sa zrazu vynorí iná dvojica. Mladý muž a malé, možno štvorročné dievčatko. Otec a dcéra. Zjavne si majú čo povedať. Najmä malá slečna šteboce takmer bez prestania. Keď míňajú podstatne mĺkvejšiu dvojicu, dievčatko zrazu spozornie a opýta sa svojho otca so všetkou vážnosťou, ktorú si položená otázka zasluhuje:
„Ocko, toto je Martin na bielom koni?"
Mužovi na koni, vo svojej podstate racionálnemu typu, v prvej chvíli ani len nenapadne, že sa práve stal súčasťou zázračného sveta, v ktorom žijú víly a draky, trpaslíci aj obri. No pretože ešte nie je pre ten svet úplne stratený, vzápätí pochopí a na tvári sa mu rozhostí ten zvláštny úsmev zasvätených. A neopúšťa ho veľmi, veľmi dlho. Nič na tom nezmení ani zanedbateľný fakt, že muž sa v skutočnosti volá Juraj, a jeho naozajstným životným poslaním nie je jedenásteho novembra sprevádzať na tento svet prvé vločky snehu, ale boj s drakmi...
