Ako sa občan - milión ubránil pokute

Občan - milión týchto dní nechodí do lesa rúbať drevo, len potrebuje občas zaparkovať v Košiciach. Jozef Mak týchto dní je občanom uvedomelým. Vie, že majetok obce, teda aj mesta Košice, ktorý slúži na verejné účely (najmä pre miestne komunikácie a iné verejné priestranstvá), je verejne prístupný a možno ho obvyklým spôsobom používať, ak jeho používanie obec neobmedzila. A ako uvedomelý občan Košíc vie, že používanie miestnych komunikácii a iných verejných priestranstiev jeho mesto Košice neobmedzilo, pretože by tak muselo urobiť len všeobecne záväzným nariadením. A dávno predtým, než výrok „I will not subjected to criminal abuse“ preslávil Atlas mrakov, rozhodol sa statočne vzdorovať zneužívaniu moci občianskou neposlušnosťou, čo menej vzletne povedané znamená, že neplatil parkovné. Odplata nenechala na seba dlho čakať. Papuča na aute, rozkaz o uložení sankcie za priestupok, odpor proti nemu, ústne pojednávanie na Okresnom dopravnom inšpektoráte v Košiciach, rozhodnutie o uznaní viny za priestupok, odvolanie na krajský dopravný inšpektorát, rozhodnutie o zamietnutí odvolania, žaloba na Krajský súd v Košiciach, pojednávanie, zamietnutie žaloby, odvolanie na najvyšší súd, uznesenie najvyššieho súdu, ktoré zrušilo rozsudok Krajského súdu v Košiciach, ďalší rozsudok krajského súdu tento krát taký, ktorým zrušil rozhodnutie krajského aj okresného dopravného inšpektorátu, odvolanie krajského dopravného inšpektorátu proti rozsudku krajského súdu a nakoniec definitívne víťazstvo v podobe rozsudku najvyššieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 10Sžd/23/2013 zo dňa 11. septembra 2013 by stálo za to citovať celý, ale pre naše účely si vystačíme s touto časťou: „Odvolací súd k záverom uvedeným vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí dodáva na zvýraznenie argumentácie o protiprávnosti postihu žalobcu za prerokúvaný priestupok nasledujúce: K tomu, aby bolo možné postihnúť vodiča za parkovanie na platenom parkovisku bez zaplatenia poplatku za parkovanie je nevyhnutné v priestupkovom konaní nielen zistiť, či vodič stál na mieste, ktoré je označené za platené parkovisko dopravnou značkou, ale či je také miesto označené právne dovoleným spôsobom v súlade s platnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, a to najmä, ak obvinený z priestupku poukazuje na protiprávnosť vyberania poplatku za parkovanie na verejnom priestranstve a teda i zriadenia plateného parkoviska a označenia miesta dopravnou značkou lP-17 platené parkovisko. V právnom štáte, musí mať každý postup i vyberanie parkovného na platenom, parkovisku svoju oporu v právnych predpisoch a nemôže byť svojvoľné. Ak dôjde k zriadeniu plateného parkoviska a vyberaniu parkovného za jeho použitie na verejnom priestranstve v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom alebo predpismi, nemôže sa vodič, ktorý ho použije bez zaplatenia parkovného, dopustiť priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. k) ZP so zreteľom na § 25 ods. 1 písm. o) ZCR, pretože nie je preukázaná subjektívna stránka priestupku uvedená v ustanovení § 3 a § 4 ods. 1 ZP.Samotné naplnenie skutkovej podstaty priestupku bez toho, aby bola preukázaná subjektívna stránka podľa § 4 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, nie je možné. Na preukázanie subjektívnej stránky niekedy pri priestupku nepostačuje len konštatovanie, že neznalosť zákona neospravedlňuje a prosté konštatovanie porušenie povinnosti vodiča. V prerokúvanom prípade je zrejmé, že v čase spáchania konania vykazujúceho niektoré znaky priestupku neexistovala právna norma - všeobecne záväzné nariadenie Mesta Košice, ktorá by v súlade s ustanovením § 8 ods. 5 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov umožňovalo obmedziť používanie verejne prístupného majetku obce za odplatu. Z týchto dôvodov bolo preukázané, že žalobca neporušil ustanovenie § 25 ods. 1 písm. o) ZCP, pretože parkoval na verejnom priestranstve patriacom Mestu Košice, na ktorom parkovanie pre neexistenciu uvedenej právnej normy nemohlo byť ani označené ako platené parkovisko, ani spoplatnené. Ak žalobca nevedel o existencii normy, ktorá mu zakazuje zastavenie a státie vozidla na parkovisku za úhradu, pretože taká, ktorá by takú povinnosť upravovala, neexistovala, a teda o nej žalobca nevedel ani o nej vedieť nemohol, nie je dané ani žalobcove zavinenie priestupku z nevedomej nedbanlivosti a žalovaný, resp. na jeho pokyn prvostupňový správny orgán, bude musieť priestupkové konanie zastaviť podľa § 76 ods. 1 ZP, pretože skutok, o ktorom sa konalo, nie je priestupkom. Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.“ Občan - milión svoj boj vybojoval. Jeho parkovacím lístkom sa stal citovaný rozsudok. Netrápi ho, že to trvalo tri roky. Trápi ho, keď si prečíta odkaz náčelníka mestskej polície vodičom, že za parkovanie platiť treba, lebo pokuta. Pomyslí si, že niektorým vtipom sa jednoducho rozumieť nedá. A iným občanom- miliónom, venuje tento článok. Lebo aj takýto článok so spisovou značkou a najdôležitejšou časťou odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu by mohol byť celkom dobrým parkovacím lístkom.