Byť svedkom života

Nemám rada dni s veľkým D. Deň žien, Deň matiek, Deň detí.........a mnoho iných. Nie, že by som nemala rada deti, ženy, matky, zem, vodu a všetky tie živé a neživé veci, ktorým sú DNI venované. Len mi pripadá...zvláštny ten zvyk - tváriť sa jeden deň starostlivo, zodpovedne, láskavo, úctivo a zakaždým viac–menej pateticky a ďalší ľahostajne, neláskavo, nezodpovedne, neúctivo a teda - normálne. Už viac než osem rokov sa snažím, jeden deň za druhým, byť starostlivá, zodpovedná, láskavá aj úctivá, tak hádam jeden deň môžem byť ( aspoň trochu ) aj patetická.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (3)

Áno, trochu som sa s týmto článkom oneskorila. Teda
presne o jeden deň. Deň detí bol včera.
Ale ty, Roxanka, moje milované dieťa, mi to určite
odpustíš. Tak, ako si mi odpustila doteraz všetky moje zabudnutia, omyly
slabosti, všetku moju roztržitosť a ako mi odpúšťaš všetky moje chyby. Pretože,
ako sa častokrát ospravedlňujem, ešte som nikdy predtým nebola mamkou
a niekedy neviem, čo je správne. Jednoducho, darí sa ti byť bábätkom na
prvýkrát lepšie, ako mne, na prvýkrát, mamkou.
Dospelí ľudia sa radi obdivujú. Seba samých, aj seba
navzájom. Obdivujú a ľutujú sa zároveň za to, že niečím sú. A obdivujú aj
mamky, za to že sú, že majú deti, že sa o ne starajú, že ich majú radi a že
svojim deťom veľa odpustia. No vlastne to posledné nie je celkom tak. Vo svete
dospelých totiž právo na chyby majú len dospelí. Deti nie. Deťom sa chyby
odpúšťať nemajú, pretože ich tým rozmaznávame. Lebo dospelí neomylne
vedia : Deti je potrebné za chyby karhať a trestať, inak ich zle vychováme. Inak
nikdy nebudú ako my. Karhajúce a trestajúce.
Nech sa snažím ako chcem, nedokážem si spomenúť, na
to, že by niekto obdivoval deti preto, že niečím sú. Že sú deťmi.

Takže, moje drahé Roxaniatko, v tomto svete, ktorý, ako ty
hovoríš, nie je children friendly, obdivujem teba a všetky deti, za to, že ste tými
malými hviezdičkami, ktoré nedovolia, aby sa svet ponoril do tmy dospeláckej
nevľúdnosti a nezamrzol od chladu, ktorý dospelí nosia vo svojich srdciach.
Obdivujem Vás, deti, že znovu a znovu dávate dospelým
šancu urobiť veci na druhý, alebo na stý pokus lepšie. A netrestáte ich za ich
chyby. A všetko im odpustíte, aj keď oni Vám neodpustia skoro nič. Že nad nimi
nelámete každý deň palicu, ako oni nad Vami. Že veríte ich sľubom, aj keď si
mnohí dospelí myslia, že sľuby, ktoré sa dávajú deťom, sa plniť nemusia. Že sa
nehanbíte za lásku vo svojich srdiečkach, aj keď dospelí sa nehanbia za svoju
zlosť. Že svojich rodičov nekonečne ľúbite a nerobíte si z toho žiadne zásluhy,
tak ako oni. Že máte silu, počúvať, čo hovoria dospelí, ak keď oni nemajú
ochotu počúvať, čo hovoria deti. Že veríte, že dospelí sú dobrí, a spravodliví, aj
keď oni si myslia, že deti sú zlé a zlomyseľné
Že dokážete byť deťmi v tomto svete, v ktorom si dospelí
ľahkomyseľne premrhajú ten zázračný dar – byť svedkom vášho života. (Veď
som vravela. Pátos bude. Ale až na konci.)