Považujem hovorkyňu generálnej prokuratúry za hodnoverný zdroj. Keďže uvedené vyjadrenie bolo poskytnuté v súvislosti so smrťou, ktorú si spôsobila strelnou zbraňou jedna z osôb vyšetrovaných v prípade rozsiahlej policajnej korupcie, považujem za rozumné, vychádzať ako z pravdivých, z týchto dvoch predpokladov:
- táto osoba bola obvinená v zmysle Trestného poriadku zo závažnej trestnej činnosti, a zároveň
- táto osoba mala strelnú zbraň v čase svojej smrti v legálnej držbe.
Udalosť, ako je zrejmé z vyjadrenia hovorkyne, vyvolala prekvapenie a zdesenie sprevádzané podozrením, že niekto z najväčšou pravdepodobnosťou niečo zanedbal, a to možno až do takej miery, že spáchal trestný čin.
Možno áno, možno nie.
Napriek tomu, že realita, ktorú žijeme dlhé mesiace, nás každý deň, niekedy aj každú hodinu, presviedča o opaku, skúsme sa zahrať hru na právny štát. Pre tých, ktorí už zabudli: To je vtedy, keď štátne orgány konajú na základe ústavy, v jej medziach a spôsobom a v rozsahu, ktorý ustanoví zákon. Nesmejte sa, prosím.
Takže čo môže urobiť štátny orgán, konajúci na základe...atď., atď.,.osobe, ktorá má zbrojný preukaz a vlastní strelnú zbraň?
Najprv Trestný poriadok.
Môže ju zaistiť ako
a) vec, ktorá môže slúžiť na účely dokazovania,
b) bola použitá na spáchanie trestného činu alebo bola určená na spáchanie trestného činu, alebo
c) je výnosom z trestnej činnosti.
Predstavme si, úplne teoreticky, bez vzťahu ku konkrétnej udalosti, ktorá túto úvahu podnietila, že osoba, ktorá vlastní zbraň, je obvinená z trestného činu prijímania úplatku, podplácania, či zneužitia právomoci verejného činiteľa, s ktorým zbraň nemá nič spoločné. Zbraň bola nadobudnutá pred tým, než k údajnej trestnej činnosti došlo, takže nemôže byť jej výnosom.
Ak ešte stále pokračujeme v hre na právny štát, kde je aj také pravidlo, že ustanovenia právnych predpisov sa vykladajú s súlade s ich účelom a zmyslom, a nie tak, kedy sa komu ako chce, nezostáva nám nič iné, len si na zbraň obvineného nechať zájsť chuť.
Vlastne, je tu ešte jedna možnosť. Ak sudca obvineného, na ktorého prokurátor podal návrh na vzatie do väzby, ponechá na slobode alebo obvineného z väzby prepustí, na posilnenie účelu, ktorý by sa inak dosiahol väzbou, môže obvinenému uložiť okrem iných opatrení aj povinnosť odovzdať legálne držanú zbraň.
Opäť je potrebné mať na zreteli, že na obvineného nemôžeme podať návrh na vzatie do väzby alebo rovno ho do väzby vziať len preto, aby sme mu mohli za to, že ho do väzby nevezmeme, alebo ho z nej prepustíme, zobrať zbraň.
Tým sa prostriedky Trestného poriadku, umožňujúce obvinenému legálne držanú zbraň odňať, vyčerpali.
Zákon o strelných zbraniach a strelive pozná inštitút zaistenia zbrane a zbrojného preukazu, na ktorý nadväzuje odovzdanie zbrane.
Zaistiť zbrojný preukaz a zbraň však možno len z dôvodov uvedených v zákone. Takýmto dôvodom je, ak proti držiteľovi zbrane bolo začaté trestné stíhanie pre niektorý z trestných činov v zákone taxatívne vymenovaných. Teda vznesenie obvinenia za akýkoľvek trestný čin nezakladá oprávnenie zaistiť držiteľovi zbraň.
Ak uvažujeme ďalej o modelovom príklade osoby obvinenej z prijímania úplatku, alebo všeobecne akéhokoľvek trestného činu korupcie, alebo ešte napríklad z trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa, pri ktorých je horná sadzba trestu dvanásť, pätnásť, alebo aj dvadsať rokov, tieto trestné činy medzi tými, ktoré zakladajú dôvod na zaistenie zbrane, zákon neuvádza.
Zaistenie zbrane v prípade týchto, alebo aj iných trestných činov, prichádza do úvahy len v prípade ak bol trestný čin spáchaný so zbraňou podľa Trestného zákona, spáchaný násilím, hrozbou bezprostredného násilia, hrozbou inej ťažkej ujmy alebo spáchaný s použitím nátlaku.
Zákon o zbraniach a strelive ďalej umožňuje odňať zbrojný preukaz a v súvislosti s tým aj predbežne zaistiť zbraň osobe, ktorá podľa zistení útvaru Policajného zboru nedáva záruku, že zbraň nezneužije.
Ak uvažujeme o osobe obvinenej z prijímania úplatku, podplácania či zneužitia právomoci verejného činiteľ, ktoré zákon nezaraďuje medzi tie, ktoré sú dôvodom na zaistenie zbrane, potom by sa odňatie zbrojného preukazu a s ním súvisiace predbežné zaistenie zbrane, javilo s najväčšou pravdepodobnosťou ako zneužitie práva.
Do úvahy teda prichádza aj možnosť, že obvinený, nie je obvinený len z niektorého z vyššie uvedených trestných činov, ale aj z trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, ktorý zákon medzi trestnými činmi, pri ktorých je orgán polície povinný zbraň zaistiť, uvádza.
V takom prípade by bolo zistenie, že že ak zaisteniu zbrane, skutočne veľmi znepokojujúce, zvlášť ak nás prax učí, že pri obvinení za podstatne menej nebezpečné trestné činy (posudzované výškou trestnej sadzby), konajú orgány polície bez zbytočného odkladu.
Ak sa však vrátime k predpokladu, že držiteľ zbrojného preukazu a vlastník zbrane, nie je stíhaný za trestný čin, s ktorým zákon spája zaistenie zbrane, akokoľvek je tento trestný čin nebezpečný (opäť merané výškou trestnej sadzby) potom je namieste položiť si otázku, či taká právna úprava, ktorá na jednej strane ukladá polícii zaistiť zbraň a zbrojný preukaz aj osobe stíhanej za nedbanlivostný trestný čin, a na druhej strane, u osôb stíhaných aj za obzvlášť závažné zločiny takú povinnosť nielenže neukladá, ale ani takýto postup neumožňuje, zodpovedá legitímnemu cieľu, ktorý je ňou sledovaný.
Ak nie, potom je potrebné ju koncepčne, nielen pre tento jeden prípad, prehodnotiť a prijať takú, ktorá tento cieľ naplní lepšie.
.
