V súvislosti s aktivitami občianskeho združenia Slovenská pospolitosť a reakciami štátneho aparátu, predovšetkým polície, na ne, ale nielen s nimi, sa spustila lavína hysterickým reakcií, ktorých spoločným myšlienkou je, že ak sa nám nepáčia ( a určite máme na to mnoho dobrých dôvodov ) názory z okraja názorového spektra spoločnosti, môžeme (teda v našom mene štát) zakročiť proti ich šíriteľom a nemusíme sa v takom prípade veľmi obzerať na to, či tento postup je, alebo nie je v súlade so zákonmi. Zákony predsa chránia slušných ľudí a nie nejakých vydedencov z okraja spoločnosti, ktorí svojimi názormi znepokojujú verejnú mienku a rušia krásny sen o tom, že existuje len jedna pravda, jeden správny názor a ľudia sa v zásade líšia len tým, do akých slov tento svoj, spoločensky prijateľný názor, odejú. Zástancovia teórie, že právo žiť v právnom štáte, majú len tí dobrí, tak s neuveriteľnou ľahkosťou vopred ospravedlňujú aj prípadné porušenie práv týchto znepokojujúco nekonformných indivíduí, pretože, ľudské práva patria všetkým, ale niektorým viacej a niektorým predsa len menej.
To, že takýto postoj zaujímajú tí, ktorí zažili socializmus a teda obdobie, kde jeden správny názor bol nielen spoločensky očakávaný, ale aj jediný prípustný, ma v podstate neprekvapuje. Možno stojí len za povšimnutie, že sa takto prejavujú aj tí, ktorí inak tvrdia, že pád totality priniesol slobodu, ktorá im tak dlho chýbala. Pravda, táto sloboda má svoje medze. Končí tam, kde začína znepokojenie. Neznepokojujte nás ! Chceme mať slobodne pokoj. Kto pokoj ruší, slobodu si nezasluhuje.
Nakoniec, nie je nič zvláštne ani na tom, že tento názor zastávajú aj tí, ktorí mašinériu na jediný správny názor, zvanú socializmus, nezažili. Už Erich Fromm vo svojej knihe Útek pred slobodou identifikoval ľudskú túžbu niekam patriť a strach byť osamelý, ako základný stavebný kameň akýchkoľvek spoločenstiev. Človek chce niekam patriť. K veriacim, ateistom, slušným ľuďom, ľuďom dobrej vôle, ľavici, pravici, a dokonca je rád na to, že niekam patrí, hrdý. Zároveň nerád počuje kuvičie hlasy, spochybňujúce neotrasiteľnosť právd, na ktorých to JEHO názorové spoločenstvo vzniklo. Prinášajú totiž neznesiteľné pochybnosti o tom, že naša identita, založená na na prívlastkoch, ktoré sme si udelili, aby sme dali najavo kam patríme, stojí na piesku. Čím by sme potom vlastne boli ? A na čo by sme potom boli hrdí ?
A tak horlivo prikyvujeme. Toho, kto hovorí príliš nahlas, toho, kto, hovorí príliš hrubo, toho, kto sa odlišuje viacej, ako je to spoločensky prípustné, je potrebné umravniť. Na spôsobe nezáleží, prípustné sú všetky. Len nech je už pokoj. Obávam sa, že pri voľbe medzi pokojom a slobodou, druhá z možností nemá u väčšiny slušných občanov šancu.
Sloboda prejavu predstavuje jeden zo základov demokratickej spoločnosti a jednou zo základných podmienok jej vývoja a sebarelizácie každého jej člena. Ochrana sa poskytuje nielen informáciám a myšlienkam, ktoré sú kladne prijímané alebo považované za neškodné, alebo prijímané ľahostajne, ale aj tým, ktoré sú pohoršujúce, šokujúce alebo znepokojujúce. Právo na slobodu prejavu chráni nielen myšlienky a informácie, ale aj formu, v ktorej sú vyjadrené.
Poburujúci názor ? Žeby extrémisti prenikli aj na Európsky súd pre ľudské práva, ktorý ho vyjadruje zakaždým, keď má posúdiť, či niektorý členský štát nemal predsa len príliš dlhé chápadlá, a nepriškrtil nimi aj to, čo prišktiť nesmie ?
Čo nás po európskych voľnomyšlienkároch. My si najlepšie rozumieme sami. Nestačí, že máme zákonné prostriedky na to, aby sloboda prejavu, zhromažďovania, ani združovania nezasahovala do práv iných. Od možnosti zo ZÁKONNÝCH dôvodov rozpustiť združenie, cez zakázanie alebo rozpustenie zhromaždenia zo ZÁKONNÝCH dôvodov, až po trestné stíhanie osôb zo ZÁKONNÝCH dôvodov.
Pre tých zlých, je to všetko málo. Pred tými zlými je potrebné nás chrániť. S tými zlými netreba zaobchádzať v rukavičkách. A mňa v tejto súvislosti znovu a znovu napáda parafráza refrénu jednej zo skladieb Manic Street Preachers: Ak tolerujete toto, vy budete ďalší na rade. Lebo ktovie, kto sa zajtra stane ZLÝM ?
Ďalšou neprehliadnuteľnou tendenciou, ktorú si v súvislosti s udalosťami posledných týždňov nemožno nevšimnúť je, že pre významnú skupinu ľudí, súdiac podľa toho, ako často je ju počuť, už akoby kategórie vlastenec, človek s národným cítením, hrdý na to, že je Slovák, ani neexistovali. Človek môže byť hrdý na čokoľvek, okrem toho, že je Slovák. Takéto indivíduum je okamžite onálepkované tak, ako si zaslúži. Nacionalista – šovinista – extrémista – neonacista !
Ako som už v úvode spomenula, nie som hrdá na to, že som Slovenka. Nie som na to hrdá tak, ako nie som hrdá na nič, čím som a čo som dostala bez svojho pričinenia. Je to jednoducho fakt. Rovnako sa za to, že som Slovenka, nehanbím. Nemyslím si, že by krajina, v ktorej žijem, mi na to dávala dôvod. Problémy, s ktorými sa život v ktorejkoľvek krajine stretáva, nespôsobujú Slováci, Poliaci, Maďari, Česi, Íri, Francúzi, ale ľudia. Tak na Slovensku, ako kdekoľvek inde.
Na druhej strane nedokážem pochopiť ako bolo možné dospieť k stavu, keď sú pocity a vyjadrenia národnej hrdosti najostrakizovanejšími názormi v spoločnosti. V súčasnosti si neviem ani spomenúť na žiaden názorový prúd, ktorý by bol prijímaný s väčším dešpektom ako práve národná hrdosť.
Do akých absurdností môže táto tendencia zájsť som sa presvedčila minulý týždeň pri čítaní jedného z článku na blogu. Autorka v ňom nápis na pamätníku Hodžu ( predpokladám, že Michala Miloslava ) „ národ je hodný obetí “ použila ako príklad podnecovania neprípustne nacionalistických či rovno neonacistických názorov.
Neviem, ako je to v škole dnes, ale za mojich školských čias aj ten najmenej usilovný žiak vedel toto meno vysloviť jedným dychom spolu s Ľudovítom Štúrom a Jozefom Miloslavom Hurbanom, ako jedného z chásky zvanej štúrovci.( Ak by sa v škole o tom dnes naozaj neučilo, len poznamenávam, že štúrovci boli podozrivou partičkou, použijúc slovník dnešnej hysterickej politickej korektnosti, s krajne nacionalistickými názormi. Podľa toho s nimi vtedajšia vládna moc aj zatočila.) Z tých štúrovcov, z ktorých práve Ľudovít Štúr v Slovenských národných novinách v roku 1946 napísal: „Nič veľkého, nič pekného, nič šľachetného sa nevytvorilo bez obete, len slaboch sa nemôže naučiť obetiam, ale duša vznešená horí po nich, lebo práve v obetiach duch ukazuje svoju silu, svoje panstvo,“ a toto presvedčenie vo svojom živote realizoval s dôslednosťou, ktorá ohromuje dnes možno ešte viac, ako za jeho života. Zomrel v takej biede, že ho nebolo za čo pochovať. Táto divná čeliadka svoje životy skutočne obetovala národu. Slovenskému národu.
Aj ten podozrivý Michal Miloslav Hodža bol počas svojho života podrobený pre svoju podivnú záľubu naozajstný skúškam - od vydania zatykača naň uhorskou vládou v máji 1948, cez suspendovanie z kňažského úradu (jeho živobytia) v celom Uhorsku, až po posledné roky jeho života v zabudnutí v Tešíne. A to všetko len preto, lebo nevedel odolať pokušeniu venovať svoj život práci pre slovenský národ (ktorého samotná existencia bola v rokoch jeho života, na rozdiel od 21. storočia, spochybňovaná), a hádať sa o tvrdom a mäkkom i, fonetickom či etymologickom pravopise, aby ten, existujúci – neexistujúci, slovenský národ mal spoločný písaný jazyk.
Čo teda s tým Hodžom ? Zabudnúť, zatajiť, zatĺcť ho ?
Ctiť si ľudí výnimočných, slúžiacich viac spoločnosti ako svojim osobným záujmom, patrí k najlepším tradíciám ľudskej spoločnosti. Príklady takýchto ľudí inšpirujú a pripomínajú, že napriek všetkému, čo pred nás život postaví, všetkému, čo nás pokúša, možno si vybrať cestu, ktorá je síce neľahká, ale ťažkosti jednotlivca vysoko preváži dobro spoločnosti.
Alebo sa budeme my na Slovensku za takýchto ľudí hanbiť ?
