V celej dedine totiž nebolo pouličné osvetlenie a keď v izbe zhaslo svetlo, čiernočierna tma ju celú zaplnila. Vytriešťala som oči do tmy, snažiac sa zachytiť niečo, čo pripomínalo obrys nejakej veci, aby som sa uistila, že som neoslepla a že ešte vidím. A ani za celý svet by som ich nebola zatvorila. „Zatvorím ich, a keď ich otvorím , zasa nič neuvidím a zasa budem zúfalo hľadať niečo, čo ma presvedčí o tom, že ešte vidím. ” Revala som teda ešte predtým, než svetlo zhaslo. V prvom kole ma rodičia presviedčali, o tom, že mám zatvoriť oči a spať. Žiadny výsledok. Môj otec nemal veľa tpezlivosti a keby jej mal aj nekonečnú zásobu, nepresvedčil by ma. Nasledovalo druhé kolo. Bitka. Nijaký masaker, zopár ľahkých pleskov po zadku, ale ani predstava, že to môže byť horšie, nebola silnejšia ako hrôza z „ nič nevidím “. Sme v treťom kole, rodičia zhľadúvajú sviečku, zapália ju a ja pri jej mihotavom svetle spokojne zaspím. Takto sa to zopakovalo niekoľkokrát, kým dospelí pochopili, že treba začať od sviečky.
Ďalšia z mojich živých spomienok sa týka jedla. Dospelí to nevedia pochopiť, ale v hlave dieťaťa o tom, či jedlo možno jesť alebo nie rozhodujú dôvody, ktorých pôvod sa nedá vypátrať. Pozrela som na jedlo a bolo mi jasné, že ho cez hrdlo nedostanem. Môj otec je z vojnovej generácie : po prechode frontu sa vrátil ako malý chlapec s rodičmi do vypálenej dediny, spali istý čas v chatrči v lese a jedlo chodili rodičia vyžobrať. Takýmto delikátnym pochodom v hlave dieťaťa, ktoré nevie, čo je to hlad, nerozumel. Pamätám sa, že v jedno sobotňajšie ráno mi na raňajky pripravil volské oko. Nikdy predtým sa také divné jedlo nevidela. Tá podozrivá kombinácia bielej a žltej farby ! Otec pochopil . Najprv som dostala siahodlhé vysvetlenie o tom, že sú to tie isté vajíčka, ktoré uvarené na mäkko alebo tvrdo bežne jedávam. Neodporovala som, ale zrejme som sa tvárila dostatočne výrečne, pretože diplomatická časť skončila otázkou, ktorá nepripúšťala pochybnosti o tom, čo bude nasledovať : „ Budeš to jesť ? “ „ Nie .“ Nasledovalo zopár pleskov po zadku a môj srdcervúci rev. Dostala som chlieb s maslom, ktorý vyzeral štandardne.
Tieto a podobné zážitky mi prichádzajú na myseľ, keď zaregistrujem polemiku o tom, biť či nebiť deti. A koľko bitky je primerané a koľko je už veľa a že, nás strednú generáciu rodičia bili a ako sme psychicky zdraví a akí sú divní tí, čo hovoria : NIE.
Ja hovorím: NIE. Nech lovím v pamäti akokoľvek, neviem si spomenúť na žiadnu bitku, ktorá by mi otvorila oči a povedala o niečom, že je zlé a že to nesmiem robiť. To, čo je pre môj život a zdravie nebezpečné, moji rodičia nenechávali na dramatické chvíle emócii ale zopakovali dostatočne včas toľkokrát, že ma nemuseli vo vypätých chvíľach chrániť pred nebezpečenstvom bitkou.
Všetky preplesky, na ktoré si viem spomenúť, sa podobali tým vyššie, jednoducho moji rodičia boli na konci so svojimi silami, alebo si to aspoň mysleli. Až keď zistili, že situáciu „zopár po zadku nezvládne“, ba pribudne k tomu ešte aj môj plač a ich pocit viny, pochopili, že môžu ísť ešte ďalej a problém vyriešiť.
Som dospelá, nezazlievam svojim rodičom, že neboli dokonalí, že občas namiesto toho, aby vedeli čo majú urobiť, urobili to, čo bolo pre nich najľahšie. Mám ich rada. Som im vďačná za mnoho vecí. Okrem iného aj za to, že ulietali tak málo a že tých prepleskov nebolo veľa, že žiaden z nich nebol taký, aby sa mi vryl do pamäti.
Pravdupovediac, častokrát si spomínam na Gogoľa a jeho smiech cez slzy, keď počúvam a čítam argumenty o tom, ako bitka, samozrejme tá „ normálna a nie nejaké sadistické týranie “ je súčasťou akejsi zdravej výchovy a chráni deti pred........ ? neviemčím. Ľudia, ktorí deti z času na čas neprepášu, sú divné slaboduché indivíduá, ktoré, keď im dieťa pchá klince do elektrickej zásuvky, sľubujú mu zmrzlinu, ak to neurobí . Kymácajú sa vo svete ako trstiny vo vetre a nechávajú svoje dieťa vo svete bez opory a pomoci.
Moja dcéra má sedem rokov, nebojí sa nikoho a ničoho (dokonca ani tmy). Vie, že cez cestu sa neprebieha kedy nás napadne, že elektrina je nebezpečná vec, že ostré predmety sú nebezpečné, oheň páli, do úst sa dáva len jedlo a doposiaľ nemala žiaden úraz. Vie to, pretože, sme jej to od malého malička vysvetľovali pri každej možnej príležitosti. Samozrejme, dalo sa to aj inak. Mohli sme zvoliť SKRAT( KU). Povedať to raz, lebo veď nemáme čas a ak si to nazapamätá, pri najbližšej príležitosti ju strieskať tak, že si zapamätá, tú bitku, samozrejme. A ešte vie, že zmrzlinu dostane vtedy, keď na ňu má chuť a nie vtedy, keď jej ide o život. A vie, že sme tu pre ňu vtedy, keď nás potrebuje a nie vtedy, keď máme čas. A keď bude dospelá, nebude musieť vymýšľať bizarné ospravedlnenia pre svojich rodičov, aby mohla povedať, že ich má rada.
Gándhí vo svojej knihe Môj experiment s pravdou, opisuje situáciu, keď ho jeden zo žiakov natoľko vyviedol z miery, že ho udrel pravítkom po ruke. Vo svojich úvahách sa nesnaží ospravedlniť tým, aké to bolo nevyhnutné. Úprimne priznáva, aký bol vyčerpaný nespútaným správaním tohto žiaka. Napriek tomu, došiel k záveru, že to nebolo to, čo mal urobiť. Hej, ale to bol Gándhí divný „ holý fakír“ z Indie............
