Pravda, zasa s Jurajovou pomocou. Priznávam,
nebola som schopná ani po treťom pokuse vyznať sa v
rozbaľovacom menu a utrafiť, do ktorej z nespočetných
možností začínajúcich slovami „ ak chcete “ sa mám zaradiť.
Preniesla som sa cez všetky zdvorilostné
kudrlinky, ktorým bola moja komunikácia s pracovníkom
callcentra vyčančaná, a keďže od chlapíka na druhej strane
som nechcela nič iné, len odpoveď na veľmi jednoduchú
otázku, tentokrát pre mňa niekto niečo urobil. Odpovedal
mi.
Celý náš rozhovor zrejme netrval viac ako
jednu minútu. Mám to za sebou. Bez ujmy na mojej duševnej
rovnováhe.
„ Budú ti volať. Á, už ti volajú, “
komentoval veciznalý Juraj zvonenie môjho mobilu, ktoré sa
ozvalo krátko na to, čo som šťastne absolvovala hovor s
infolinkou T-Mobilu.
Hláska na druhej strane ma po nevyhnutných
ďakovačkách vyzvala, aby som ohodnotila svoju spokojnosť s
úrovňom ledva skončeného rozhovoru s pracovníkom
zákazníckej linky. Ohodnotila som najvyššou možnou známkou,
tušiac, že v opačnom prípade, by ma hlas nútil stláčaním
rôznych tlačidiel na telefóne definovať dôvod mojej menšej
spokojnosti. Po Jurajovom vysvetlení „ toto robia stále “
som si myslela že to, čo T-Mobile považuje zrejme za
„zákaznícku povinnosť“ som si splnila a minútový hovor s
jeho callcentrom môžem vypustiť s hlavy.
Omyl. Po troch dňom mi volá „súkromné číslo
“. Hlas so zvláštným prizvukom sa mi zdĺhavo predstavuje.
Nerozumiem. Takže ešte raz. Pani na druhom konci je z firmy
xyz a volá z Bonnu.
A teraz to prichádza. Chce vedieť či som v
poslednom čase volala na infolinku linku T-Mobilu a niečo o
spokojnosti. To hádam nie !
„Áno volala som na infolinku T-Mobilu, ale
keby som bola vedela, že o tom budem musieť tristo rokov
rozprávať, určite by som to neurobila.“
Pani na druhom konci sa neudržala, aj keď je
z Bonnu a má za sebou určite nespočítateľné množstvo
školení o komunikácii s „ nevystatými “ zákazníkmi:
„ Nemusíte o tom rozprávať tristo rokov,“
zasyčala. „ Naozaj nemusím ? Tak nebudem, “ nečakajúc, kým
sa pani z Bonnu spamätá a vráti k zdvorilostno-mdlému tónu
komunikácie, víťazoslávne končím rozhovor.
A teraz ti chcem, milý T-Mobile, niečo
povedať.
Už mi, prosím, kvôli tomu môjmu nešťastnému
nápadu využiť tvoju infolinku, nevolaj, Nevolaj mi a
nepýtaj sa ma, aké to bolo, keď som ti volala ja. A nech mi
nevolá ani pani z Bonnu a ani žiadna iná pani, zo žiadneho
iného mesta na zemeguli. A neskúšaj to na mňa ani so
žiadnymi automatickými hláskami.
Pochop to, prosím, ja sa nechcem rozprávať s
tebou ale prostredníctvom teba.
Za tvoje služby ti platím (aj za tie, o
ktorých sa tváriš, že sú bezplatné) a všetko, čo od teba
chcem, je, aby tvoje služby fungovali tak, aby som o tom
ani nevedela. Pretože veci fungujú najlepšie vtedy, ak si
ani neuvedomujeme, že fungujú.
A ak by si mi chcel povedať, že to robíš pre
moje dobro, ja ti neverím. Robíš to preto, aby som si
MYSLELA, že je to pre moje dobro. V skutočnosti to robíš
pre svoje dobro, presnejšie imidž a prezradím, ti, že ani
to sa ti veľmi nedarí. Ak si myslíš, že ma presvedčíš, že
ti na mne záleží, tým, že mi po minútovom rozhovore s
tvojou infolinkou aspoň dvakrát zavoláš a urobíš z tohto
rozhovoru najdôležitejší okamih týždňa, je načase, aby si
pochopil – presvedčil si ma len o tom, že žiadna tvoja
služba nie je bezplatná a bezostyšne ma nútiš, aby som za
ňu zaplatila niečím oveľa vzácnejším ako je zopár centov,
ktoré by takýto hovor stál - mojím časom.
Zabudol si, že slúžiť máš ty mne a nie ja
tebe. Ešte sa o mňa trochu takto staraj a svojích 7 čísel
zoberiem na plecia a hajde k inému operátorovi. Pravda len
vtedy, ak mi vlastnou krvou podpíše neodvolateľný sľub, že
na mňa nepošle svoju inkvizičnú úderku zakaždým, keď sa ho
niečo opýtam.
PS. A to som ešte nespomenula „dotazník“, pred ktorým ma
duchaprítomne zachránila kolegyňa.
