Ísť na podujatie, na ktorom Váš zážitok pramení z toho, že nielen
počujete ale aj vidíte s osemročným dieťaťom, má svoje osobitosti. Zásadne musíte
sedieť na mieste, z ktorého Vaša ratolesť vidí. Inak je celá akcia pre dieťa zmesou
nudy a utrpenia. A pre rodičov rovnako. A nájsť miesto, z ktorého je možné vidieť
v situácii, keď sú všetky miesta na sedenie v jednej rovine a všetci ostatní diváci su
dvakrát takí vysokí ako vaše 130 cm vysoké kultúrychtivé „ bábo “ vyžaduje
neponechať nič na náhodu.
Krok prvý – kúpite lístky v dostatočnom predstihu v predpredaji.
Neurobili ste však v skutočnosti takmer nič. Lístky vám len zaručujú právo sedieť vo
vyhradenom priestore, bez toho, aby ste mohli kúpiť vstupenku na konkrétne miesto.
Zatiaľ, a ani po včerajšku, som nepochopila prečo. Uvedený vyhradený priestor pred
Dolnou bránou sa síce zapĺňa stoličkami ad hoc, ale už pri predpredaji musí byť
jasné koľko a ako zoradených miest na sedenie môžu organizátori predať. Možno by
to vyžadovalo o trochu viacej námahy. Urobiť pred spustením predaja plán, teda
vlastne plánik, keďže všetkých sedadiel, ako znie neoficiálna informácia
organizátorov je 380. A ešte, priznávam, by to chcelo trochu viacej. Aby organizátori
mysleli na divákov.
Títo totiž, a ako som neskôr zistila, nikto z nich nemal so sebou malé
dieťa, už viac než hodinu postávali pred tým imaginárnym vchodom. Vlastne, aj
dospelí ľudia chcú na divadelnom predstavení niečo vidieť.
Takže stojím, stojím, na čestnom prvom mieste v rade a vyberám
v duchu najhodnejšie miesto na sedenie. Na polovici sedadiel v prvom rade sú akési
papiere. Vlastne aj v druhom rade. Ale, dá sa medzi tými opapierovanými nájsť
skupina troch sedadiel na sedenie. Super.
Konečne sa organizátori teda vlastne organizátorky, rozhodli, že pred
stužkou brániacou vtupu do vyhradeného priestoru stoja už asi všetci tí, čo majú
lístky. Môžeme teda ísť dovnútra. Využívajúc výhodu svojho prvého, statočne
vystáteho miesta v rade, zaujímam tri neopapierované miesta v prvom rade. Vzápätí
sa ku mne prirúti organizátorka v žltom svetri:
„ Tu si nesadajte, je to rezervované ! “
„ Nie, nie je. Nebolo tu žiadne označenie, “ oponujem a zdá sa mi, že logicky,
„ Toto je VIP zóna, prvý rad je stále vyhradený, toto sú herecké miesta, “
chrlí na mňa, čo jej prichádza na um. Snažím sa jej vysvetliť, že miesta, na rozdiel od
iných, na ktorých boli papieriky „ reservé “, neboli nijako označené a že keď som
kupovala lístky nikto mi nepovedal, že napriek tomu, že sedenie je voľné, až tak
voľné zasa nebude. Márne. Pani iniciatívne ponúka vrátenie peňazí. Pochopiteľne.
Je vypredané a počas povznášajúceho čakania som si bola svedkom niekoľkých
márnych pokusov okoloidúcich kúpiť lístky. Pani organizátorke by sa možno tri
miesta zišli. Na okamih som zauvažovala nad touto možnosťou ale pri predstave
svojho rumázgajúceho dieťaťa som rýchlo zabudla na toto pokušenie, a využívajúc
ešte stále výhodu svojho skorého príchodu zaberám tri miesta v druho rade. Teda tej
časti , ktorá nie je opapierovaná lístkami „ reservé “. Desať minút pred začiatkom
predstavenia prichádza Roxanka a Juraj a ďalej už len čakáme, čo za ozruta si pred
nás sadne. Žiadna ozruta, miesta pre Roxankou zostávajú prázdne, takže „VIDí “.
Úprimne, nečakám od organizátorov večerných divadelných predstavení,
aby brali ohľad na osemročné deti.
Očakávam však od nich, že budú brať ohľad na svojich divákov. Že si
dajú tú zanedbateľnú námahu a vytlačia 380 papierikov s číslami sedadiel a dokážu
sa rozhodnúť ako tých 380 stoličiek umiestnia ešte predtým, než ich začnú predávať.
Že, ak sa im toto zdá priveľa, upozornia divkov ešte pred kúpou lístka, že síce
sedenie je voľné, ale na niektorých miestach nie, aby dali divákovi možnosť
rozhodnúť sa ešte predtým, ako si lístky kúpi. Alebo prinajmešom, ak všetko to je
priveľa, aby tie lístky „reservé “, ktoré sa im na rozdiel od čísel pre sedadlá vytlačiť
nelenilo, umiestnia tak, aby divák, ktorému nie je dopredu jasné, že v prvom rade sa
nesedí, túto axiómu pochopil.
Kým bude prístup organizátorov „ kultúrnych “ podujatí k divákom taký,
ako pri organizovaní predstavení Letných shakespearovských slávností v Košiciah,
ani honosné označenie Európske mesto kultúry 2013 nedokáže zmeniť to, že nie je
ani kultúrny ani európsky, ale necivilizovaný a ......provinčný.
