Jeden zo žiakov číta svoj výtvor. Jeho mama je veľmi milá.
Vyzerá, samozrejme, najkrajšie na svete. Zatiaľ je všetko v poriadku. Kúpi mu
čo chce.
Chyba. Pani učiteľka ho zastaví. Toto nie je správne. Je
potrebné byť skromným. Netreba chcieť všetko, na čo si zmyslíme. A od
rodičov, by sme nemali chcieť všetko, čo nás napadne.
Chlapec je zmätený. Váha. Ako je to teda správne ? Skúsi to
takto – Jeho mama mu kúpi všetko, čo chce, ak to uzná za vhodné. Chvíľa
napätia: Má to byť takto ?
„ To už je iná reč , “ pani učiteľka je spokojná.
Chlapec si vydýchol. Nie je to už síce o jeho mame, ani o ňom,
ale je to napísané tak, ako to má byť. Nabudúce už takú chybu neurobí. Povie a
napíše, to, čo sa povedať a napísať má, a nie to, čo povedať a napísať chce. To
len teraz si myslel, že má naozaj opisovať svoju mamu. Teraz už vie, že mal
opísať mamu, aká by mala byť, a nie takú, aká je.
Všetci sú spokojní. Chlapec, lebo bol nakoniec pochválený,
pani učiteľka tiež, lebo vychovávala. A chlapcova mamka, mu naďalej bude
kupovať, čo si zažiada, pretože nechce ani celý svet, ani modré z neba, len
také obyčajné veci, po ktorých deti túžia.
Iné dieťa príde zo školy, porozpráva doma, ako bolo v škole a
pýta sa:
„ Ja tomu nerozumiem . Prečo sa potom vo všetkých vinšoch
želá hojnosť ? Hojnosť predsa znamená veľa, však ? “
Ani ja tomu nerozumiem, Roxanka . Nerozumiem tomu, prečo
sa ľudia tvária, že si neželajú to, čo si želajú a prečo si želajú to, o čom sa
tvária, že si to neželajú. A prečo to isté učia deti. Ak na to prídeš skôr ako ja,
povedz mi to.
