Hnusáci ruskí, ktorí ma nechceli okradnúť
Čakáme už asi 2 a pol hodiny na rusko-estónskych hraniciach. Vonku prší, rad sa hýbe alebo nehýbe z dôvodov, ktoré nemáme šancu spoznať. Nehybnú atmosféru odovzdanosti do rúk ruských colníkov preruší zvonenie telefónu. Volá Monika, moja sekretárka. Práve volali z pobočky UniCredit banky o tom, že predvčerom bola moja Visa Gold použitá na platbu 82 tisíc Sk v hoteli Corinthia v Sankt Petersburgu. Platila som ňou ?
Hneď je veselšie. Volám do pobočky banky a zisťujem podrobnosti, teda nezisťujem. Oni nič nevedia. Túto správu dostali z centra a nevedia nič podrobnejšie. Centru sa to zdalo podozrivé. Veď to aj podozrivé je. Svoju obľúbenú kartičku som mala počas celého pobytu v Sankt Petersburgu v rukách dvakrát. Raz pri príchode do hotela a raz pri odchode z neho. Snažím sa dopátrať k tomu, čo sa deje a zabrániť tomu, aby z mojej kreditnej karty táto suma odišla. Z rusko–estónskej hranice, využívajúc služby ruského mobilného operátora, za každú minútu ktorých, zaplatím niekoľko desiatok korún, volám do centra UniCredit banky, do call centra, do pobočky a všade, kde mi kto povie, aby som zabránila ruským hnusákom okradnúť ma. Dozvedám sa medzitým, že to nie je moja jediná platba v tomto hoteli. Empatický chlapík z call centra mi vysvetľuje aké rôzne triky používajú kartoví podvodníci, na to, aby úbohého človeka okradli. Hrôza.
Konečne sa dovolám v ústredí banky k niekomu, kto má oprávnenie v tejto veci niečo urobiť. Pani z ústredia, ktorej meno by som tu s radosťou napísala, keby som ho nebola zabudla, ma dôrazne upozorní na to, že teraz volám do ústredia. Hej, veď je viem, veď to aj chcem a snažím sa jej vysvetliť svoje ťažké položenie. Po niekoľkých vetách ma preruší :
„ Chcete zablokovať kartu ? “
Ja naozaj neviem, či chcem zablokovať kartu. Ja len nechcem, aby z nej odišlo tých, teraz už 140 tisíc. Pani nemá na moje výlevy čas.
„ Zablokujem vám kartu, “ oznámi mi. Snažím sa ešte niečo povedať. Márne.
„ Vaša karta je zablokovaná, “ dozvedám sa a vzápätí - klap. Už som dohovorila s paňou z ústredia.
Prvý deň po návrate z dovolenky som zamierila do pobočky UniCredit banky, spísať reklamáciu. Po niekoľkých dňoch od tých hektických chvíľ už tuším, že ma ruskí hnusáci asi ani obrať nechceli. Hotel si len postupne rezervoval sumu, ktorá mi na jeho účte prirastala. Umožnilo mu to zosnímanie mojej kreditnej karty hneď pri príchode. Pred mojimi očami. Úplne štandardný postup, ktorý poznáme z mnohým iných hotelov v „ civilizovaných “ krajinách.
Vypíšem reklamačný formulár a požiadam o novú kartu. Tá stará je predsa zablokovaná. Asi o mesiac mi niekto z UniCredit banky oznámi, že reklamácia je oprávnená, vrátia mi poplatok za zablokovanie karty. Nikto ma nechcel okradnúť. Medzitým som zaplatila telefónny účet za služby ruského mobilného operátora.
Ako som v ESCADE nezaplatila Visou Gold
Prešli tri mesiace. Moja obľúbená kartička, teda tá nová, ktorú mi v UniCredit banke vydali, pokojne odpočívala. Ale butik ESCADA na Grodzkej ulici v Krakove je tým pravým miestom, kde ju vytiahnuť. Hej, trochu snobské, ale morálne poučenie nasleduje. Pani v pokladni mi veľmi milo vysvetlí, že sa kartou nedá platiť. Skúsi to ešte raz a ešte raz a nič. No nič, zaplatím inou kartičkou, nie zlatou. Zaplatím.
Ledva vyjdem z obchodu volám do call centra. Čo sa deje ? Deje sa to, že na karte nemám dosť prostriedkov. Čo nemám ? Nemám dosť prostriedkov, pretože mi na nej čakajú platby vo výške asi 140 tisíc. Panebože, nie ! Priznávam sa, polovica turistov na Hlavnom rýnku počuje, ako dôrazne, veľmi dôrazne, vysvetľujem, že tento problém, už banka vyriešila pred troma mesiacmi, ja som teraz v Krakove a naozaj nemôžem ísť do svojej pobočky. Ona s tým nič nemôže urobiť. Klap.
Na druhý deň po návrate z Krakova ( to tu už bolo ), smerujú moje kroky do pobočky. Pani v pobočke mi potvrdí, že na mojej karte naozaj čakajú platby. Tie isté, ktoré tam čakali pred troma mesiacmi. Relamácia, nereklamácia, stále sú tam. Volá do ústredia, pochopím, že tej jedinej pani oprávnej. Nie je tam. Bude sa snažiť vyriešiť to. Pri mojej dalšej návšteve o hodinu sa dozviem, že nie, ešte sa k pani oprávnenej nedovolala. Oni mi zavolajú, nemusím chodiť. Nevolá. O dve hodiny som v pobočke znovu. Nikto mi nevolal. Nie, zatiaľ nič nevyriešili. Zrozumiteľne dávam najavo, že po štyroch mesiacoch riešenia rohto problému sa mi aj niekoľko minút zdá pridlho. Do boja sa zapája kolegyňa a vysvetľuje mi, čo všetko pre mňa robia. Nemala to robiť. Ja jej vysvetľujem, že pre mňa neurobili nič. Všetci, ktorí ma poznajú, vedia, že takého veci viem vysvetľovať veľmi dobre. Už so mnou nikto nebojuje. Dostávam informáciu o tom, že popoludní príde do pobočky oblastný riaditeľ a situáciu sa pokúsi vyriešiť. Po niekoľkých hodínách pani z pobočky volá. Problém je vyriešený. Ale, pre istotu, nech ju zajtra predsa len skúsim použiť.
„ Kvôli vašej bezpečnosti “
Na karneval do Benátok sme prišli hýriť. Teraz práve potrebujeme peniaze v hotovosti. Pokúšam sa vybrať z bankomatu svojou debetnou kartou UniCredit banky 300 eúr. Márne. Volám, využívajúc služby talianského mobilného operátora do call centra. Chlapík v call centre určite nie je ten, ktorému som volala z Ruska. On nič nevie. Nech volám na pobočku. Volám na pobočku. Vymenujem všetky heslá, čísla a všetky ostané bezpečnostné prvky, aby som sa identifikovala. V čom je problém ? Problém je v tom, že nemôžem rozhadzovať peniaze tak divoko, ako by som chcela, lebo mi ich bankomat nedá. Zaujímavé. Pani sa pozrie na stav účtu a skonštatuje, že peňazí je dosť. Tak v čom je problém ? Povie mi to keď, prídem do pobočky osobne. Ale ja som povedala všetky heslá a naozaj by som bola rada, keby som peniaze ktoré mám na účte mohla bezhlavo minúť. Nesmiem sa hnevať, kvôli mojej vlastnej bezpečnosti. Minula som iné peniaze.
Ako Juraj zasa volal do ústredia
Sme na ceste medzi Londýnom a Edinburgom.
„ Nechcelo mi po zobrať Visu z UniCredit banky, “ poťažká si Juraj po návrate z benzínky. Juraj si všetky platby na dovolenke zapisuje. Veľmi rozumné. Z jeho zápiskov vyplýva, že touto kartou ešte platiť môže. Využívajúc služby britského mobilného operátora volá do call centra. Zisťuje stav. Nie, už nemá k dispozícii žiadne prostriedky. Naozaj ? Podľa jeho zápiskov by mal. Takže nie.
„ Platil si tou kartou hotel ? “ zisťujem opatrne
„ Áno, v Kolíne nad Rýnom. “
„ Čomu teda nerozumieš ? “ pýtam sa pobavene. Tú platbu máš dvakrát. Raz ako rezerváciu, raz ako platbu. Juraj mi neverím. On si ešte stále myslí, že veci by mali fungovať tak, ako by mali, a nie podľa ich vlastného záhadného kľúča. Volá znovu do call centra. No, má tam dve identické obraty, raz, ako platbu a raz, ako rezerváciu. A má volať na pobočku. Teraz sa už postaví na odpor, na pobočku volať nebude. Bude volať do ústredia, pretože len tam to vyriešia, a vhodne v krátkosti spomenie moju anabázu. Call centrák sa dá presvedčiť a dá mu číslo na ústredňu ústredia. Má si pýtať tú istú pani, ako ja pred rokom. Zasa som zabudla jej meno. Volá. Vysvetlí ústredni problém a povie meno pani oprávnenej. Prepoja ho do call centra. Druhý pokus. Tentokrát skončí v rozhovore s pracovníčkou obchodného oddelenia, ktorá pochopiteľne, v tejto veci nič nemôže urobiť. Pri treťom pokuse už (konečne) vysvetlím ústredňovi, že volá z Veľkej Británie a naozaj nechce hovoriť s nikým iným, ako s pani oprávnenou. Juraj nevie takéto veci vysvetľovať tak zrozumiteľne, ako ja. Konečne pani oprávnená. Poinformuje ho, že volá do ústredia a nech volá na pobočku. Vzoprie sa. Nebude volať na pobočku. Musím mu pomocť: Pomáham mu tak nahlas, že to počuje aj pani oprávnená. Konečne to Juraj môže zvaliť na mňa. Vysvetľuje pani oprávnenej, že ten, kto tu tak vykrikuje, je jeho manželka, ktorá mala takýto problém pred rokom s platbou za hotel v Rusku. Pani oprávnená v ústredí pochopila, že riešiť takýto problém z Veľkej Británie a mať pri sebe vykrikujúcu manželku, nie je najšťastnejšia kombinácia. Dala sa zlomiť. Vyrieši. Vyriešila. Nie za štyri mesiace. Na druhý deň, tak ako sľúbila, bolo všetko v poriadku.
„ Zavolám z domu “
„ Nezobralo mi to Mastercard, “ prehodil Juraj po tom, čo sa vrátil z benzínky, kdesi na ceste medzi Amsterdamom a Frankfurtom nad Mohanom.
„ To je ten hotel v Edinburgu, “ skonštatoval sucho „ zavolám do „ ľudovky “ z domu. “
