Koncom 19. a začiatkom 20. storočia nastal „hrdinský vek“ polárneho bádania. V prínose k tomuto obdobiu vynikali predovšetkým britskí prieskumníci Sir Ernest Shackleton a Sir Robert Falcon Scott. Avšak raný polárny prieskum mal aj ďalších veľkých bádateľov, ktorí pochádzali z celého sveta. Významné osobnosti ako Carsten Borchgrevink, Erich von Drygalski, Otto Nordenskjöld, William Speirs Bruce a Jean-Baptiste Charcot významne prispeli svojím výskumom a mapami k tomu, aby sa Roald Amundsen mohol ako prvý človek postaviť na južný pól. Aj keď sa medzi polárnymi bádateľmi občas vyskytli nezhody, spájala ich vzájmná súdržnosť a ťahali všetci za jeden povraz. Dnes vám prinášam príbeh muža, ktorého láska k polárnym moriam neopustila až do jeho tragickej smrti.
Mladosť
Jean-Baptiste sa narodil 15. júla 1867 vo francúzskom mestečku Neuilly-sur-Seine v dobre situovanej rodine lekára. Podľa očakávania svojho otca Jeana-Martina Charcota, ktorý bol slávnym neurológom, jeho syn Jean-Baptiste vyštudoval medicínu a stal sa lekárom. V rokoch 1890 až 1894 pracoval v nemocnici v Paríži a spolupracoval s Inštitútom Luisa Pasteura. V rokoch 1896 až 1898 pôsobil ako vedúci kliniky lekárskej fakulty parížskej univerzity. Avšak spoločnosť, do ktorej Charcot patril, mu pripadala dosť povrchná. Viac ako do parížskych salónov, ho to ťahalo do divokých a neprebádaných častí sveta. Krátko po začiatku svojej lekárskej kariéry sa začal popri práci venovať štúdiu oceánografie. Ako dvadsaťpäťročný si kúpil svoju prvú loď a plavil sa na Shetlandy, Hebridy, Faerské ostrovy a Island. Po smrti svojich rodičov zdedil značný majetok, ktorý mu umožnil naplno rozvíjať svoj záujem o moreplavbu a vedecký výskum. V roku 1896 sa oženil s Jeanne Hugo, vnučkou spisovateľa Victora Huga. Koncom 19. storočia bol Jean-Baptiste Charcot mladý, nechýbalo mu nadšenie, mal rozsiahly majetok a získal výborné rodinné väzby na vtedajšie francúzske elity, čiže mal ideálne podmienky na to, aby si mohol uskutočniť svoj sen. Na veľké prekvapenie svojho okolia, opustil nádejnú kariéru lekára a stal sa moreplavcom.
Prvá Charcotova antarktická expedícia 1903 – 1905, loď Français
Charcot vlastnil niekoľko lodí a často na nich plával. V roku 1902 sa plavil na Island a následne sa vybral na výlet ďalej na sever, až na ostrov Jan Mayen. Bola to plavba do neznámych arktických morí, ktorá Charcotovi učarovala a počas ktorej objavil svoju lásku k Arktíde. Ihneď sa rozhodol, že so svojou novou loďou, trojsťažňovým škunerom Français, bližšie preskúma Arktídu a na rok 1903 si naplánoval prieskumnú plavbu do Novej Zeme. Práve v tom čase v Antarktíde uviazla švédsko-nórska antarktická expedícia Otta Nordenskjölda. Táto skutočnosť prinútila Charcota zmeniť plány a bezodkladne podniknúť záchrannú expedíciu do Antarktídy. Časť financovania expedície pokryl peňažnou zbierkou od čitateľov novín Le Matin, ktorých majiteľom bol jeho švagor. Popri tom sa na financovaní záchrannej výpravy podieľala aj francúzska vláda. Charcot sa dohodol s Adrienom de Gerlache, ktorý viedol expedíciu Belgica v rokoch 1897 až 1899 a ako prvý prezimoval v Antarktíde, že ho bude na expedícii sprevádzať vo funkcii odborného poradcu.
Loď Français, s 22-člennou posádkou, opustila prístav Le Havre dňa 15. augusta 1903 a do brazílskeho prístavu Pernambuco doplávala 19. októbra. Nezhody o pláne záchrannej akcie mali za následok, že de Gerlache a dvaja vedci opustili expedíciu a vrátili sa do Európy. V Buenos Aires, kde Charcotova loď zakotvila, sa dozvedel, že Nordenskjölda už zachránila argentínska korveta Uruguaj. Zhodou okolností sa Charcotovi podarilo v Buenos Aires stretnúť nielen s Nordenskjöldom a ostatnými zachránenými členmi posádky potopenej lode Antarctic, ale aj s Williamom Speirsom Bruceom, veliteľom Škótskej národnej antarktickej expedície. Cenné rady od Nordenskjölda, jeho kapitána Carla Antona Larsena, ako aj od Williama Speirsa Brucea pomohli Charcotovi zostaviť nový plán antarktickej expedície, ktorý by nadviazal na výsledky skorších expedícií v oblasti Antarktického polostrova. V prvej sezóne hodlal doplávať k Antarktickému polostrovu, preskúmať ostrovy v Gerlachovom prielive a nájsť čo najjužnejšie miesto na prezimovanie. V druhej sezóne by sa mal pokúsiť plávať ďalej na juh. Ak by to nebolo možné, mal v mysle uskutočniť výpravu naprieč Antarktickým polostrovom a dôjsť na jeho východnú stranu. Argentínska vláda poskytla Charcotovi veľkorysú podporu. Dostal prísľub, že v prístave v Ushuaii dostane bezplatne zásoby na celú výpravu, ako aj dostatok uhlia a navyše si mohol požičať záprahové psy, ktoré Nordenskjöld odovzdal svojim záchrancom. Okrem mu toho bola poskytnutá oprava poškodenej lodnej skrutky. Argentína sa tiež zaviazala, že v prípade potreby počas nasledujúceho leta vypraví záchrannú loď, aby hľadala Charcotovu expedíciu.
Loď Français opustila Buenos Aires dňa 23. decembra 1903 a 10. januára 1904 dosiahla prístav v meste Ushuaia, kde si doplnili posledné zásoby. Plne naložená loď nabrala kurz na východnú stranu Antarktického polostrova. Za Smithovým ostrovom expedičná loď vplávala do Gerlachovho prielivu, pričom zmapovali morské pobrežia ostrovov Brabant a Anvers. Po prasknutí vodovodného potrubia bola loď Français dňa 7. februára 1904 prinútená zakotviť vo Flámskom zálive, kde sa jedenásť dní vykonávali potrebné opravy. Pri hľadaní vhodného miesta na umiestnenie správ si Charcot vybral ostrov Casabianca, ktorý sa nachádza v blízkosti súostrovia Palmers. Počas ďalšej plavby expedícia objavila a pomenovala Port Lockroy, prírodný prístav na západnej strane ostrova Wiencke. Postupujúc ďalej na juh sa loď Français dostala do nebezpečného ľadu a bola nútená hľadať miesto na prezimovanie. Expedícia našla chránený prístav Port Charcot na ostrove Booth, kde si vybudovala zimný tábor.
Začiatkom polárneho leta, dňa 24. novembra 1904 sa Charcot a štyria muži vydali na jedenásťdňovú výpravu na člne. Cez Petermannov ostrov prišli na pobrežie Grahamovej Zeme a vyliezli na horu na myse Tuxen. Loď sa ešte stále nachádzala v zamrznutom ľade, hoci už nastalo polárne leto. Až koncom decembra 1904 sa podarilo loď Français opäť vyslobodiť z ľadového zovretia a mohla sa vydať na plavbu. Pri mapovaní pobrežia ostrova Anvers pomenoval Charcot jeho najvyššiu horu po svojej lodi Mount Français. Expedícia, prenasledovaná častými snehovými búrkami, pokračovala v ceste na juhozápad a 11. januára 1905 sa objavil asi 100 km vzdialený ostrov Alexandra I. Na 67°25′ južnej zemepisnej šírky Charcot narazil na pevný ľad a nemohol postupovať ďalej na juh. Loď preto pokračovala severovýchodným smerom k pobrežiu ostrova Adelaide, avšak narazila na skalu a poškodila si trup. Len s vypätím všetkých síl posádky a za výdatnej pomoci všetkých vodných čerpadiel sa lodi podarilo dostať do prírodného prístavu Port Lockroy na ostrove Wiencke, kde posádka desať dní opravovala poškodené miesto, kým sa ho podarilo provizórne opraviť. Následne loď Français nabrala smer na sever. Najprv zakotvila v argentínskom prístave Puerto Madryn a do Buenos Aires prišla 22. marca 1905, kde bola vykonaná oprava v suchom doku. Počas opráv sa Charcot rozhodol loď Français predať. Po návrate do Francúzska sa dočkal triumfálneho prijatia. Vedecký význam expedície bol veľmi veľký. Bolo zmapovaných asi 1.000 km pobrežia a vedecké výsledky nakoniec zaplnili osemnásť zväzkov publikácií.
Čoskoro po jeho návrate do Francúzska, Charcotova manželka Jeanne Charcot, ktorá nezdieľala manželovu vášeň k polárnemu bádaniu, podala žiadosť o rozvod. Jean-Baptiste Charcot sa v roku 1907 oženil po druhýkrát. Jeho druhá manželka Marguerite Cléry bola maliarka. Bolo to šťastné manželstvo a mali spolu dve dcéry.
Druhá Charcotova antarktická expedícia 1908-1910, loď „Pourquoi pas?“
Počas svojich antarktických expedícií sa kapitán Scott a Dr. Charcot dôverne oboznámili s extrémnymi ťažkosťami prepravy expedičného vybavenia a zásob na zložitom ľadovom teréne. Cesta snehom a ľadom, ktorá mohla byť dlhá aj niekoľko stoviek kilometrov, sa dovtedy zdolávala na saniach, ťahaných psami alebo samotnými účastníkmi expedície. Takýto postup výpravy bol však pomalý a obaja polárni bádatelia hľadali alternatívne spôsoby prepravy. Nakoľko sa v tom období už začali používať spaľovacie motory, prišli na myšlienku motorizovaných saní a zhodli sa, že vybrané prototypy je potrebné otestovať v náročných zimných podmienkach. Na testovanie si vybrali miesto vo Francúzskych Alpách v blízkosti priesmiku Col du Lautaret. Usadili sa na pár týždňov v horskej chate vo výške 2.000 metrov n.m. a v marci 1908 spustili testovanie motorov od spoločnosti De Dion-Bouton. Najlepšie sa osvedčili expedičné sane klasickej "Nansenovej" konštrukcie poháňané "ľahkým", len 210 kilogramov ťažkým motorom, s výkonom 4 HP, ktoré mali nosnosť 500 kg. Charcot skutočne priviezol do Antarktídy vylepšené motorizované sane, ktoré sa však v náročných antartických podmienkach neosvedčili.
Svoju druhú expedíciu do Antarktídy začal Charcot plánovať krátko po návrate zo svojej prvej expedície. Chcel pokračovať vo výskume tam, kde kvôli poškodeniu lode musel prestať. Predovšetkým sa zaoberal otázkou, či je Antarktída kontinent alebo len skupina ostrovov, pokrytých ľadom. Financovanie bolo po úspechu prvej expedície už menším problémom, pretože sa našlo viacero komerčných sponzorov. Len samotná francúzska vláda poskytla Charcotovi 600.000 frankov. Od osvedčeného staviteľa lodí Françoisa Gautiera v Saint-Malo si Charcot objednal novú loď s tajomným menom, ktoré sa viazalo k jeho detstvu, „Pourquoi pas?“ (preklad „Prečo nie?“). Trojsťažňová bárka s pridaným parným strojom o výkone 450 HP bola spustená na vodu dňa 18. mája 1908.
Druhá Charcotova antarktická expedícia, s tridsiatimi členmi posádky, vyplávala z prístavu Le Havre 15. augusta 1908. Na palube bola aj Charcotova manželka Marguerite, ktorá s malou dcérkou sprevádzala svojho manžela do čílskeho prístavu Punta Arenas, kde na neho počas trvania expedície čakali. Loď „Pourquoi Pas?“ vyplávala z Punta Arenas 16. decembra 1908. Len o šesť dní neskôr loď minula Smith Island a vplávala do prírodného prístavu na ostrove Deception Island, kde kotvilo niekoľko nórskych veľrybárskych lodí. Po prevzatí 30 ton uhlia, dňa 25. decembra pokračovala v plavbe. O štyri dni neskôr dosiahli Port Charcot, v ktorom v roku 1904 prezimovala Charcotova expedícia na lodi Français. 1. januára 1909 posádka objavila chránený prístav na Petermannovom ostrove a pomenovali ho Port Circumcision. Na tomto mieste sa Charcot rozhodol uskutočniť niekoľko prieskumných plavieb člnom do okolia. Výlet motorovým člnom na mys Tuxen sa Charcotovi takmer stal osudným, keď ich čln uviazol v ľade. Až po troch dňoch bolo možné vyhladovaných a premrznutých mužov vyslobodiť a previezť späť na palubu lode „Pourquoi Pas?“. Hneď potom ich postihla ďalšia nehoda, keď loď narazila na plytčinu. Našťastie bolo to v čase odlivu a pri prílive sa ju podarilo vyslobodiť. Hoci bola loď poškodená, bola dostatočne stabilná na to, aby mohla pokračovať v plavbe.
V polovici januára expedícia zmapovala ostrov Adelaide, ktorý sa ukázal byť oveľa väčší, ako sa dovtedy predpokladalo. Charcot pomenoval novoobjavenú veľkú zátoku medzi ostrovom Adelaide na severe, ostrovom Alexandra I. na juhu a pobrežím Fallières Antarktického polostrova na východe, po svojej manželke - Marguerite Bay. Na prezimovanie Charcot vybral prístav Port Circumcision na ostrove Petermann. Úzky vstup do prístavu bol zabezpečený oceľovými káblami, aby sa ľadovce do neho nedostali a nezatarasili ho. Na ostrove vedci postavili štyri chatrče, kde umiestnili vedecké prístroje a položili napájacie káble pre ich elektrické osvetlenie. Pokiaľ to počasie dovoľovalo, podnikali sa výpravy člnom na susedné ostrovy.
V zime sa medzi účastníkmi expedície vyskytli jednotlivé prípady ochorení z nedostatku vitamínov. Prvé príznaky skorbutu sa objavili v septembri. Skorbut sa nevyhol ani Charcotovi, ktorý sa liečil konzumáciou čerstvého mäsa z tuleňa alebo tučniaka a pitím citrónovej šťavy. Na jar boli obnovené výpravy do okolia. Keďže Charcot bol chorý, výpravy organizoval namiesto neho geológ Ernest Gourdon. Od 18. septembra do 2. októbra boli piati muži na ceste v Grahamovej Zemi, aby našli dôkazy o jeho predpokladanom ostrovnom charaktere. Keďže sa im nepodarilo vyliezť na jeden z pobrežných ľadovcov, nevedeli to určiť.
25. novembra 1909 ľadové podmienky konečne umožnili lodi „Pourquoi Pas?“ opustiť svoj zimný prístav a vyplávať. Charcot najskôr zamieril na ostrov Deception, aby od veľrybárov doplnil zásoby uhlia. Nórsky potápač pri tej príležitosti skontroloval trup lode, pričom zistil jeho vážne poškodenie a neodporúčal pokračovať v ceste. Charcot sa však aj napriek poškodeniu rozhodol pokračovať v expedícii. Dňa 23. decembra loď nabrala kurz do zálivu Hope Bay, známeho z expedície Otta Nordenskjölda, ale ľadová bariéra jej zabránila sa tam dostať. O deň neskôr loď oboplávala ostrov Bridgeman Island, ktorý Gourdon s Godfroyom preskúmali a potom zamieril na južné pobrežie ostrova King George Island. Cestou bol dňa 10. januára 1910 objavený ostrov, ktorý sa dnes volá Charcot Island, meno dostal po otcovi svojho objaviteľa. Cestou ďalej na západ pozorovali ostrov Petra I., čo sa stalo po prvýkrát od jeho objavenia Fabianom von Bellingshausenom v roku 1821. V januári Charcot dosiahol najjužnejší bod svojej plavby na južnej zemepisnej šírke 70°30′, ktorý sa nachádzal na pobreží antarktického kontinentu. Krátko potom, 22. januára Charcot zavelil na návrat a nasmeroval loď na sever. Dňa 11. februára jeho loď vplávala do prístavu Punta Arenas, kde ho čakala manželka a dcéra.
Výsledky expedície potvrdili, že Charcot patrí medzi najvýznamnejších polárnych bádateľov svojej doby. Počas jeho expedícií bolo zmapovaných viac ako 4.000 kilometrov pobrežia a nazbierané obrovské množstvo vedeckých údajov a vzoriek. Výsledky Charcotových expedícií vyšli knižne a zaplnili 28 zväzkov. Kráľovská geografická spoločnosť mu v roku 1911 udelila Patrónovu medailu za vedeckú prácu počas oboch antarktických expedícií.
Prieskum Arktídy
Po svojej druhej expedícii sa Charcot už do Antarktídy nevrátil. Pravidelne však pôsobil v arktických polárnych oblastiach. V roku 1912 sa zúčastnil na lodi „Pourquoi Pas?“ expedície na ostrov Jan Mayen a spolu s geológom a glaciológom Ernestom Gourdonom študovali sopečnú činnosť na polostrove Eggøy. O rok neskôr sa vrátili na ostrov Jan Mayen, kde pokračovali vo svojej vedeckej práci.
Počas prvej svetovej vojny Charcot spočiatku slúžil ako námorný lekár a neskôr ako veliteľ lode. V povojnových rokoch podnikal každoročné expedície loďou na vedecké účely do rôznych častí Atlantiku. V roku 1925 sa dozvedel, že sa stratila dánska expedícia do Východného Grónska. Neváhal a vydal sa na jej záchranu. Členov expedície našiel na severnom brehu fjordu Scorseby Sound (Kangertittivaq). Jej účastníci sa mali dobre, s výnimkou rádiotelegrafa Petersena, po ktorého smrti sa prerušil rádiový kontakt, pretože nikto z ostatných šiestich neovládal morzeovku. Keďže jeho pomoc nebola potrebná, Charcot využil príležitosť a zbieral fosílie na blízkom polostrove Jamesonland. V roku 1926 bol zvolený do Francúzskej akadémie vied - Académie des Sciences.
Do roku 1936 sa Charcot venoval terénnemu výskumu v oblasti východného Grónska. Na pobreží fjordu Scoresby Sound - v mieste Ittoqqortoormiit vybudoval francúzsku arktickú stanicu, ktorú uviedli do činnosti pri príležitosti druhého medzinárodného polárneho roku 1932-1933. V osudný deň v septembri 1936 sa ocitla loď „Pourquoi Pas?“ pri pobreží Islandu v silnej búrke. Loď sa nedokázala vyhnúť pobrežným skalám, na ktoré narazila a potopila sa. Pri nešťastí Charcot aj s 39 mužmi posádky zahynuli, zachránil sa len kormidelník Eugène Gonidec. Väčšina tiel, vrátane Charcotovho, bola v priebehu niekoľkých dní vyplavená na grónske pobrežie. Pozostatky členov posádky pochovali na cintoríne v Reykjavíku.
Na pamiatku Charcota
Na pamiatku Jeana-Baptistu Charcota boli pomenované významné geografické oblasti: záliv Charcot Cove na východnom pobreží Viktóriinej Zeme, záliv Charcot v Grahamovej Zemi, hlbokomorský útvar Charcot Fan pri pobreží Ellsworthlandu, kaňon Charcot západne od Antarktického polostrova, Cape Charcot na polostrove Melba, ľadovec Charcot na ostrove Jan Mayen a bývalá (1957 - 1960) polárna stanica Charcot vo vnútrozemí Adéliinej Zeme. V Grónsku nesie jeho meno pohorie Charcot Fjelde, záliv Charcot Havn a ľadovec Charcot na ostrove Milneland, v národnom parku Severovýchodné Grónsko oblasť Charcot Land - Charcotova Zem.
.jpg)
Múzeum, venované Jeanovi-Baptistovi Charcotovi v lokalite Sandgerði na Islande, bolo otvorené 25. februára 2007 - Reykjanes Marine Biology Research Center. Vystavené artefakty poukazujú na život polárneho bádateľa a na jeho blízke vzťahy s Islandom. V múzeu sa nachádza aj model lode „Pourquoi-Pas?“, originálne predmety, ktoré patrili Charcotovi, ako aj dobové dokumenty, maľby, fotografie atď.
Sochár Einar Jónsson vytvoril v roku 1936 Charcotovi pamätník, ktorý sa nachádza v Reykjavíku na Islande a ďalší vytvoril v roku 1952.
Netreba zabúdať, že Charcot bol aj všestranným športovcom. Na Letných olympijských hrách v roku 1900 získal dve strieborné medaily za preteky v jachtingu.
Jean-Baptiste Charcot patril k polárnym bádateľom, ktorí systematickým a detailným prieskumom Antarktického pobrežia dláždili cestu k južnému pólu. Riskovali svoj vlastný život, aby slávu zožal niekto iný. Každý, kto Charcota poznal, ho mal rád a Robert Scott ho nazval „Džentlmenom pólov“. Všetci polárni bádatelia heroického veku sa podujali na neuveriteľné výzvy a napriek obrovskému nebezpečenstvu prenikali na nové územia. Výsledkami svojho bádania nesmierne prispeli ku globálnemu zdroju vedeckých poznatkov o Antarktíde. Všetci títo jednotlivci preukázali najvyššiu úroveň fyzickej odolnosti, vodcovstva, odhodlania, vytrvalosti a výnimočnej vízie. Vďaka im za to!
Zdroje:
Jean-Baptiste Charcot - French Antarctic Expedition 1903 - 1905 - Francais (coolantarctica.com)
Jean-Baptiste-Étienne-Auguste Charcot | French explorer and oceanographer | Britannica
Jean-Baptiste Charcot - Wikipedia
Seconde expédition Charcot — Wikipédia (wikipedia.org)
Expédition antarctique française (1903-1905) | Musée des Confluences (museedesconfluences.fr)
First French Antarctic Expedition - iFindViral.com
Charcot, vie et mort d'un explorateur | RetroNews - Le site de presse de la BnF
