Polárne expedície - časť 25. - Heroické dobývanie Antarktídy - Jean-Baptiste Charcot, polárny bádateľ s francúzskym šarmom

Aj Francúzi prispeli k polárnym objavom 20. storočia a svojou eleganciou a štýlom si podmanili Arktídu, aj Antarktídu.

Polárne expedície - časť 25. - Heroické dobývanie Antarktídy - Jean-Baptiste Charcot, polárny bádateľ s francúzskym šarmom
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Koncom 19. a začiatkom 20. storočia nastal „hrdinský vek“ polárneho bádania. V prínose k tomuto obdobiu vynikali predovšetkým britskí prieskumníci Sir Ernest Shackleton a Sir Robert Falcon Scott. Avšak raný polárny prieskum mal aj ďalších veľkých bádateľov, ktorí pochádzali z celého sveta. Významné osobnosti ako Carsten Borchgrevink, Erich von Drygalski, Otto Nordenskjöld, William Speirs Bruce a Jean-Baptiste Charcot významne prispeli svojím výskumom a mapami k tomu, aby sa Roald Amundsen mohol ako prvý človek postaviť na južný pól. Aj keď sa medzi polárnymi bádateľmi občas vyskytli nezhody, spájala ich vzájmná súdržnosť a ťahali všetci za jeden povraz. Dnes vám prinášam príbeh muža, ktorého láska k polárnym moriam neopustila až do jeho tragickej smrti.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Mladosť

Jean-Baptiste sa narodil 15. júla 1867 vo francúzskom mestečku Neuilly-sur-Seine v dobre situovanej rodine lekára. Podľa očakávania svojho otca Jeana-Martina Charcota, ktorý bol slávnym neurológom, jeho syn Jean-Baptiste vyštudoval medicínu a stal sa lekárom. V rokoch 1890 až 1894 pracoval v nemocnici v Paríži a spolupracoval s Inštitútom Luisa Pasteura. V rokoch 1896 až 1898 pôsobil ako vedúci kliniky lekárskej fakulty parížskej univerzity. Avšak spoločnosť, do ktorej Charcot patril, mu pripadala dosť povrchná. Viac ako do parížskych salónov, ho to ťahalo do divokých a neprebádaných častí sveta. Krátko po začiatku svojej lekárskej kariéry sa začal popri práci venovať štúdiu oceánografie. Ako dvadsaťpäťročný si kúpil svoju prvú loď a plavil sa na Shetlandy, Hebridy, Faerské ostrovy a Island. Po smrti svojich rodičov zdedil značný majetok, ktorý mu umožnil naplno rozvíjať svoj záujem o moreplavbu a vedecký výskum. V roku 1896 sa oženil s Jeanne Hugo, vnučkou spisovateľa Victora Huga. Koncom 19. storočia bol Jean-Baptiste Charcot mladý, nechýbalo mu nadšenie, mal rozsiahly majetok a získal výborné rodinné väzby na vtedajšie francúzske elity, čiže mal ideálne podmienky na to, aby si mohol uskutočniť svoj sen. Na veľké prekvapenie svojho okolia, opustil nádejnú kariéru lekára a stal sa moreplavcom.

Skryť Vypnúť reklamu

Prvá Charcotova antarktická expedícia 1903 – 1905, loď Français

Charcot vlastnil niekoľko lodí a často na nich plával. V roku 1902 sa plavil na Island a následne sa vybrali na výlet ďalej na sever, až na ostrov Jan Mayen. Bola to plavba do neznámych arktických morí, ktorá Charcotovi učarovala a počas ktorej objavil svoju lásku k Arktíde. Ihneď sa rozhodol, že so svojou novou loďou, trojsťažňovým škunerom Français, bližšie preskúma Arktídu a na rok 1903 si naplánoval prieskumnú plavbu do Novej Zeme. Práve v tom čase v Antarktíde uviazla švédsko-nórska antarktická expedícia Otta Nordenskjölda. Táto skutočnosť prinútila Charcota zmeniť plány a bezodkladne podniknúť záchrannú expedíciu do Antarktídy. Časť financovania expedície pokryl peňažnou zbierkou od čitateľov novín Le Matin, ktorých majiteľom bol jeho švagor. Popri tom sa na financovaní záchrannej výpravy podieľala aj francúzska vláda. Charcot sa dohodol s Adrienom de Gerlache, ktorý viedol expedíciu Belgica v rokoch 1897 až 1899 a ako prvý prezimoval v Antarktíde, že ho bude na expedícii sprevádzať vo funkcii odborného poradcu.

Skryť Vypnúť reklamu

Časť posádky lode Français - horný rad zľava do prava: Paul Pleneau, J. Turquet, Ernest Gourdon, spodný rad zľava do prava: J. Rey, Jean-Baptiste Charcot, A. Matha. Fotografia vznikla počas zastávky v Buenos Aires na ceste do Antarktídy v roku 1903.
Časť posádky lode Français - horný rad zľava do prava: Paul Pleneau, J. Turquet, Ernest Gourdon, spodný rad zľava do prava: J. Rey, Jean-Baptiste Charcot, A. Matha. Fotografia vznikla počas zastávky v Buenos Aires na ceste do Antarktídy v roku 1903. (zdroj: https://www.coolantarctica.com)

Loď Français, s 22-člennou posádkou, opustila prístav Le Havre dňa 15. augusta 1903 a do brazílskeho prístavu Pernambuco doplávala 19. októbra. Nezhody o pláne záchrannej akcie mali za následok, že de Gerlache a dvaja vedci opustili expedíciu a vrátili sa do Európy. V Buenos Aires, kde Charcotova loď zakotvila, sa dozvedel, že Nordenskjölda už zachránila argentínska korveta Uruguaj. Zhodou okolností sa Charcotovi podarilo v Buenos Aires stretnúť nielen s Nordenskjöldom a ostatnými zachránenými členmi posádky potopenej lode Antarctic, ale aj s Williamom Speirsom Bruceom, veliteľom Škótskej národnej antarktickej expedície. Cenné tipy od Nordenskjölda, jeho kapitána Carla Antona Larsena, ako aj od Williama Speirsa Brucea pomohli Charcotovi zostaviť nový plán antarktickej expedície, ktorý by nadviazal na výsledky skorších expedícií v oblasti Antarktického polostrova. V prvej sezóne hodlal doplávať k Antarktickému polostrovu, preskúmať ostrovy v Gerlachovom prielive a nájsť čo najjužnejšie miesto na prezimovanie. V druhej sezóne by sa mal pokúsiť plávať ďalej na juh. Ak by to nebolo možné, mal v mysle uskutočniť výpravu naprieč Antarktickým polostrovom a dôjsť na jeho východnú stranu. Argentínska vláda poskytla Charcotovi veľkorysú podporu. Dostal prísľub, že v prístave v Ushuaii dostane bezplatne zásoby na celú výpravu, ako aj dostatok uhlia a navyše si mohol požičať záprahové psy, ktoré Nordenskjöld odovzdal svojim záchrancom. Okrem mu toho bola poskytnutá oprava poškodenej lodnej skrutky. Argentína sa tiež zaviazala počas nasledujúceho leta vypraviť záchrannú loď, aby hľadala Charcotovu expedíciu.

Skryť Vypnúť reklamu

Loď Français opustila Buenos Aires dňa 23. decembra 1903 a 10. januára 1904 dosiahla prístav v meste Ushuaia, kde si doplnili posledné zásoby. Plne naložená loď nabrala kurz na východnú stranu Antarktického polostrova. Za Smithovým ostrovom expedičná loď vplávala do Gerlachovho prielivu, pričom zmapovali morské pobrežia ostrovov Brabant a Anvers. Po prasknutí vodovodného potrubia bola loď Français dňa 7. februára 1904 prinútená zakotviť vo Flámskom zálive, kde sa jedenásť dní vykonávali potrebné opravy. Pri hľadaní miesta na umiestnenie správ si Charcot vybral ostrov Casabianca, ktorý sa nachádza v blízkosti súostrovia Palmers. Počas ďalšej plavby expedícia objavila a pomenovala Port Lockroy, prírodný prístav na západnej strane ostrova Wiencke. Postupujúc ďalej na juh sa loď Français dostala do nebezpečného ľadu a bola nútená hľadať miesto na prezimovanie. Expedícia našla chránený prístav Port Charcot na ostrove Booth, kde si vybudovala zimný tábor.

Na pamiatku prezimovania na ostrove Booth posádka lode Français postavila kamennú mohylu s dreveným dvojkrížom a mapätnou tabuľou s menami všetkých účastníkov expedície.
Na pamiatku prezimovania na ostrove Booth posádka lode Français postavila kamennú mohylu s dreveným dvojkrížom a mapätnou tabuľou s menami všetkých účastníkov expedície. (zdroj: Wikimedia)

Legendárna fotografia, na ktorej geológ a glaciológ Ernest Gourdon (vľavo) a lodný fotograf Paul Pleneau (vpravo) oslavujú pohárom šampanského deň dobytia Bastily (14.7.1904) v Port Charcote. Fotografoval Jean-Baptiste Charcote.
Legendárna fotografia, na ktorej geológ a glaciológ Ernest Gourdon (vľavo) a lodný fotograf Paul Pleneau (vpravo) oslavujú pohárom šampanského deň dobytia Bastily (14.7.1904) v Port Charcote. Fotografoval Jean-Baptiste Charcote. (zdroj: https://tintinomania.com/tiontin-origine-peary/jean-baptiste-charcot)

Začiatkom polárneho leta, dňa 24. novembra 1904 sa Charcot a štyria muži vydali na jedenásťdňovú výpravu na člne. Cez Petermannov ostrov prišli na pobrežie Grahamovej Zeme a vyliezli na horu na myse Tuxen. Loď sa stále nachádzala v zamrznutom ľade. Až koncom decembra 1904 sa podarilo loď Français opäť vyslobodiť z ľadového zovretia a mohla sa vydať na plavbu. Pri mapovaní pobrežia ostrova Anvers pomenoval Charcot jeho najvyššiu horu po svojej lodi Mount Français. Expedícia, prenasledovaná častými snehovými búrkami, pokračovala v ceste na juhozápad a 11. januára 1905 sa objavil asi 100 km vzdialený ostrov Alexandra I. Na 67°25′ južnej zemepisnej šírky Charcot narazil na pevný ľad a nemohol postupovať ďalej na juh. Loď preto pokračovala severovýchodným smerom k pobrežiu ostrova Adelaide, avšak narazila na skalu a poškodila si trup. Len s vypätím všetkých síl posádky a za výdatnej pomoci všetkých vodných čerpadiel sa lodi podarilo dostať do prírodného prístavu Port Lockroy na ostrove Wiencke, kde posádka desať dní opravovala poškodené miesto, kým sa ho podarilo provizórne opraviť. Následne loď Français nabrala smer na sever. Najprv zakotvila v argentínskom prístave Puerto Madryn a do Buenos Aires prišla 22. marca 1905, kde bola vykonaná oprava v suchom doku. Počas opráv sa Charcot rozhodol loď Français predať a loď Algérie ho priviezla do Francúzska sa vrátil, kde sa dočkal triumfálneho prijatia. Vedecký význam expedície bol veľmi veľký. Bolo zmapovaných asi 1000 km pobrežia a vedecké výsledky nakoniec zaplnili osemnásť zväzkov publikácií.

Trasa prvej Charcotovej antarktickej expedície v rokoch 1903 - 1905
Trasa prvej Charcotovej antarktickej expedície v rokoch 1903 - 1905 (zdroj: https://www.museedesconfluences.fr)

Čoskoro po jeho návrate do Francúzska Charcotova manželka Jeanne Charcot, ktorá nezdieľala manželovu vášeň k polárnemu bádaniu, podala žiadosť o rozvod. Jean-Baptiste Charcot sa v roku 1907 oženil po druhýkrát. Jeho druhá manželka Marguerite Cléry bola maliarka. Bolo to šťastné manželstvo a mali spolu dve dcéry.

Druhá Charcotova antarktická expedícia 1908-1910, loď „Pourquoi pas?“

Počas svojich antarktických expedícií sa kapitán Scott a Dr. Charcot dôverne oboznámili s extrémnymi ťažkosťami prepravy expedičného vybavenia a zásob na zložitom ľadovom teréne. Cesta snehom a ľadom, ktorá mohla byť dlhá aj niekoľko stoviek kilometrov, sa dovtedy zdolávala na saniach, ťahaných psami alebo samotnými účastníkmi expedície. Takýto postup výpravy bol však pomalý a obaja polárni bádatelia hľadali alternatívne spôsoby prepravy. Nakoľko sa v tom období už začali používať spaľovacie motory, prišli na myšlienku motorizovaných saní a zhodli sa, že vybrané prototypy je potrebné otestovať v náročných zimných podmienkach. Na testovanie si vybrali miesto vo Francúzskych Alpách v blízkosti priesmiku Col du Lautaret. Usadili sa na pár týždňov v horskej chate vo výške 2.000 metrov n.m. a v marci 1908 spustili testovanie motorov od spoločnosti De Dion-Bouton. Najlepšie sa osvedčili expedičné sane klasickej "Nansenovej" konštrukcie poháňané "ľahkým", len 210 kilogramov ťažkým motorom, s výkonom 4 HP, ktoré mali nosnosť 500 kg. Charcot skutočne priviezol do Antarktídy vylepšené motorizované sane, ktoré sa však v náročných antartických podmienkach neosvedčili.

Testovanie motorizovaných saní v Col du Lautaret. Na obrázku vľavo je osamotený Scott s jedným prototypom, kým vpravo skupina mužov s Charcotom testujú iný.
Testovanie motorizovaných saní v Col du Lautaret. Na obrázku vľavo je osamotený Scott s jedným prototypom, kým vpravo skupina mužov s Charcotom testujú iný. (zdroj: https://tanks-encyclopedia.com/wolseley-hamilton-motor-sleigh/)

Po Scottovej tragickej smrti postavil Charcot (na obr.) Scottovi pamätník v Col du Lautaret, kde spoločne testovali motorizované sane.
Po Scottovej tragickej smrti postavil Charcot (na obr.) Scottovi pamätník v Col du Lautaret, kde spoločne testovali motorizované sane. (zdroj: https://www.franceculture.fr)

Svoju druhú expedíciu do Antarktídy začal Charcot plánovať krátko po návrate zo svojej prvej expedície. Chcel pokračovať vo výskume tam, kde kvôli poškodeniu lode musel prestať. Predovšetkým sa zaoberal otázkou, či je Antarktída kontinent alebo len skupina ostrovov, pokrytých ľadom. Financovanie bolo po úspechu prvej expedície už menším problémom, pretože sa našlo viacero komerčných sponzorov. Len samotná francúzska vláda poskytla Charcotovi 600.000 frankov. Od osvedčeného staviteľa lodí Françoisa Gautiera v Saint-Malo si Charcot objednal novú loď s tajomným menom, ktoré sa viazalo k jeho detstvu, „Pourquoi pas?“ (preklad „Prečo nie?“). Trojsťažňová bárka s pridaným parným strojom o výkone 450 HP bola spustená na vodu dňa 18. mája 1908.

Druhá Charcotova antarktická expedícia, s tridsiatimi členmi posádky, vyplávala z prístavu Le Havre 15. augusta 1908. Na palube bola aj Charcotova manželka Marguerite, ktorá s malou dcérou sprevádzala svojho manžela do čílskeho prístavu Punta Arenas, kde na neho počas trvania expedície čakali. Loď „Pourquoi Pas?“ vyplávala z Punta Arenas 16. decembra 1908. Len o šesť dní neskôr loď minula Smith Island a vplávala do prírodného prístavu na ostrove Deception Island, kde kotvilo niekoľko nórskych veľrybárskych lodí. Po prevzatí 30 ton uhlia, dňa 25. decembra pokračovala v plavbe. O štyri dni neskôr dosiahli Port Charcot, v ktorom v roku 1904 prezimovala Charcotova expedícia na lodi Français. 1. januára 1909 posádka objavila chránený prístav na Petermannovom ostrove a pomenovali ho Port Circumcision. Na tomto mieste sa Charcot rozhodol uskutočniť niekoľko prieskumných plavieb člnom do okolia. Výlet motorovým člnom na mys Tuxen sa Charcotovi takmer stal osudným, keď ich čln uviazol v ľade. Až po troch dňoch bolo možné vyhladovaných a premrznutých mužov vyslobodiť a previezť späť na palubu lode „Pourquoi Pas?“. Hneď potom ich postihla ďalšia nehoda, keď loď narazila na plytčinu. Našťastie bolo to v čase odlivu a pri prílive sa ju podarilo vyslobodiť. Hoci bola loď poškodená, bola dostatočne stabilná na to, aby mohla pokračovať v plavbe.

Loď "Pourquoi Pas?" v prístave La Havre tesne pred vyplávaním
Loď "Pourquoi Pas?" v prístave La Havre tesne pred vyplávaním (zdroj: https://mydigimag.rrd.com/publication/?i=637236&article_id=3542275&view=articleBrowser&ver=html5)

Charcotova manželka Marguerite Charcot s dcérou na palube lode "Pourquioi Pas?"
Charcotova manželka Marguerite Charcot s dcérou na palube lode "Pourquioi Pas?" (zdroj: https://mydigimag.rrd.com/publication/?i=637236&article_id=3542275&view=articleBrowser&ver=html5)

V polovici januára expedícia zmapovala ostrov Adelaide, ktorý sa ukázal byť oveľa väčší, ako sa dovtedy predpokladalo. Charcot pomenoval novoobjavenú veľkú zátoku medzi ostrovom Adelaide na severe, ostrovom Alexandra I. na juhu a pobrežím Fallières Antarktického polostrova na východe, po svojej manželke - Marguerite Bay. Na prezimovanie Charcot vybral prístav Port Circumcision na ostrove Petermann. Úzky vstup do prístavu bol zabezpečený oceľovými káblami, aby sa ľadovce do neho nedostali nezatarasili ho. Na ostrove vedci postavili štyri chatrče, kde umiestnili vedecké prístroje a položili napájacie káble pre ich elektrické osvetlenie. Pokiaľ to počasie dovoľovalo, podnikali sa výpravy člnom na susedné ostrovy.

V zime sa medzi účastníkmi expedície vyskytli jednotlivé prípady ochorení z nedostatku vitamínov. Prvé príznaky skorbutu sa objavili v septembri. Skorbut sa nevyhol ani Charcotovi, ktorý sa liečil konzumáciou čerstvého mäsa z tuleňa alebo tučniaka a pitím citrónovej šťavy. Na jar boli obnovené výpravy do okolia. Keďže Charcot bol chorý, výpravy organizoval namiesto neho geológ Ernest Gourdon. Od 18. septembra do 2. októbra boli piati muži na ceste v Grahamovej Zemi, aby našli dôkazy o jeho predpokladanom ostrovnom charaktere. Keďže sa im nepodarilo vyliezť na jeden z pobrežných ľadovcov, nevedeli to určiť.

Na ostrove Petermann vybudovali kamennú mohylu s krížom a pamätnou tabuľou s menami posádky, ktorá na ňom v roku 1909 prezimovala. Dnes sa na ostrove nachádza aj drevená chatka ako útulok pre stroskotancov.
Na ostrove Petermann vybudovali kamennú mohylu s krížom a pamätnou tabuľou s menami posádky, ktorá na ňom v roku 1909 prezimovala. Dnes sa na ostrove nachádza aj drevená chatka ako útulok pre stroskotancov.  (zdroj: https://oceanwide-expeditions.com/to-do/experiences/petermann-island)

Pamätná plaketa na počesť členov Charcotovej druhej antarktickej expedície v rokoch 1908 - 1910,  ktorí na ostrove prezimovali, umiestnená na Petermannovom ostrove v Antarktíde.
Pamätná plaketa na počesť členov Charcotovej druhej antarktickej expedície v rokoch 1908 - 1910, ktorí na ostrove prezimovali, umiestnená na Petermannovom ostrove v Antarktíde. (zdroj: https://www.wikiwand.com/en/Historic_Sites_and_Monuments_in_Antarctica)

25. novembra 1909 ľadové podmienky konečne umožnili lodi „Pourquoi Pas?“ opustiť svoj zimný prístav a vyplávať. Charcot najskôr zamieril na ostrov Deception, aby od veľrybárov doplnil zásoby uhlia. Nórsky potápač pri tej príležitosti skontroloval trup lode, pričom zistil jeho vážne poškodenie a neodporúčal pokračovať v ceste. Charcot sa však aj napriek poškodeniu rozhodol pokračovať v expedícii. Dňa 23. decembra loď nabrala kurz do zálivu Hope Bay, známeho z expedície Otta Nordenskjölda, ale ľadová bariéra jej zabránila sa tam dostať. O deň neskôr loď oboplávala ostrov Bridgeman Island, ktorý Gourdon s Godfroyom preskúmali a potom zamieril na južné pobrežie ostrova King George Island. Cestou bol dňa 10. januára 1910 objavený ostrov, ktorý sa dnes volá Charcot Island, meno dostal po otcovi svojho objaviteľa. Cestou ďalej na západ pozorovali ostrov Petra I., čo sa stalo po prvýkrát od jeho objavenia Fabianom von Bellingshausenom v roku 1821. V januári Charcot dosiahol najjužnejší bod svojej plavby na južnej zemepisnej šírke 70°30′, ktorý sa nachádzal na pobreží antarktického kontinentu. Krátko potom, 22. januára Charcot zavelil na návrat a nasmeroval loď na sever. Dňa 11. februára jeho loď vplávala do prístavu Punta Arenas, kde ho čakala manželka a dcéra.

Trasa druhej Charcotovej expedície na lodi  „Pourquoi Pas?“ v rokoch 1908 - 1910
Trasa druhej Charcotovej expedície na lodi „Pourquoi Pas?“ v rokoch 1908 - 1910 (zdroj: wikipedia)

 Výsledky expedície potvrdili, že Charcot patrí medzi najvýznamnejších polárnych bádateľov svojej doby. Počas jeho expedícií bolo zmapovaných viac ako 4.000 kilometrov pobrežia a nazbierané obrovské množstvo vedeckých údajov a vzoriek. Výsledky Charcotových expedícií vyšli knižne a zaplnili 28 zväzkov. Kráľovská geografická spoločnosť mu v roku 1911 udelila Patrónovu medailu za vedeckú prácu počas oboch antarktických expedícií.

Prieskum Arktídy

Po svojej druhej expedícii sa Charcot už do Antarktídy nevrátil. Pravidelne však pôsobil v arktických  polárnych oblastiach. V roku 1912 sa zúčastnil na lodi „Pourquoi Pas?“ expedície na ostrov Jan Mayen a spolu s geológom a glaciológom Ernestom Gourdonom študovali sopečnú činnosť polostrova Eggøy. O rok neskôr sa vrátili na ostrov Jan Mayen a pokračovali vo svojej vedeckej práci.

Arktické sopečné súostrovie Jan Mayen, pohľad na severný ostrov a sopku Eggøy
Arktické sopečné súostrovie Jan Mayen, pohľad na severný ostrov a sopku Eggøy (zdroj: https://oceanwide-expeditions.com/de/galerie/destination/jan-mayen?gallery=114)

Počas prvej svetovej vojny Charcot spočiatku slúžil ako námorný lekár a neskôr ako veliteľ lode. V povojnových rokoch podnikal každoročné expedície loďou na vedecké účely do rôznych častí Atlantiku. V roku 1925 sa dozvedel, že sa stratila dánska expedícia do Východného Grónska. Neváhal a vydal sa na jej záchranu. Členov expedície našiel na severnom brehu fjordu Scorseby Sound (Kangertittivaq). Jej účastníci sa mali dobre, s výnimkou rádiotelegrafa Petersena, po ktorého smrti sa prerušil rádiový kontakt, pretože nikto z ostatných šiestich neovládal morzeovku. Keďže jeho pomoc nebola potrebná, Charcot využil príležitosť a zbieral fosílie na blízkom polostrove Jamesonland. V roku 1926 bol zvolený do Francúzskej akadémie vied - Académie des Sciences.

Jean-Baptiste Charcot, portrét
Jean-Baptiste Charcot, portrét (zdroj: https://www.babelio.com/auteur/Jean-Baptiste-Charcot/62712)

Do roku 1936 sa Charcot venoval terénnemu výskumu v oblasti východného Grónska. Na pobreží fjordu Scoresby Sound - v mieste Ittoqqortoormiit vybudoval francúzsku arktickú stanicu, ktorú uviedli do činnosti pri príležitosti druhého medzinárodného polárneho roku 1932-1933. V osudný deň v septembri 1936 sa ocitla loď „Pourquoi Pas?“ pri pobreží Islandu v silnej búrke. Loď sa nedokázala vyhnúť pobrežným skalám, na ktoré narazila a potopila sa. Pri nešťastí Charcot aj s 39 mužmi posádky zahynuli, zachránil sa len kormidelník Eugène Gonidec. Väčšina tiel, vrátane Charcotovho, bola v priebehu niekoľkých dní vyplavená na grónske pobrežie. Pozostatky členov posádky pochovali na cintoríne v Reykjavíku.

Na pamiatku Charcota

Na pamiatku Jeana-Baptistu Charcota boli pomenované významné geografické oblasti: záliv Charcot Cove na východnom pobreží Viktóriinej Zeme, záliv Charcot v Grahamovej Zemi, hlbokomorský útvar Charcot Fan pri pobreží Ellsworthlandu, kaňon Charcot západne od Antarktického polostrova, Cape Charcot na polostrove Melba, ľadovec Charcot na ostrove Jan Mayen a bývalá (1957 - 1960) polárna stanica Charcot vo vnútrozemí Adéliinej Zeme. V Grónsku nesie jeho meno pohorie Charcot Fjelde, záliv Charcot Havn a ľadovec Charcot na ostrove Milneland, v národnom parku Severovýchodné Grónsko oblasť Charcot Land - Charcotova Zem.

Pamätná tabuľa na pamiatku Jeana-Baptistu Charcotta v grónskom mieste Ittoqqortoormiit
Pamätná tabuľa na pamiatku Jeana-Baptistu Charcotta v grónskom mieste Ittoqqortoormiit (zdroj: https://de.wikipedia.org/wiki/Jean-Baptiste_Charcot#/media/Datei:Board_in_memory_C_B_Charcot(js).jpg)

Múzeum, venované Jeanovi-Baptistovi Charcotovi v lokalite Sandgerði na Islande, bolo otvorené 25. februára 2007 - Reykjanes Marine Biology Research Center. Vystavené artefakty poukazujú na život polárneho bádateľa a na jeho blízke vzťahy s Islandom. V múzeu sa nachádza aj model lode „Pourquoi-Pas?“, originálne predmety, ktoré patrili Charcotovi, ako aj dobové dokumenty, maľby, fotografie atď.

Sochár Einar Jónsson vytvoril v roku 1936 Charcotovi pamätník, ktorý sa nachádza v Reykjavíku na Islande a ďalší vytvoril v roku 1952.

Netreba zabúdať, že Charcot bol aj všestranným športovcom. Na Letných olympijských hrách v roku 1900 získal dve strieborné medaily za preteky v jachtingu.

Jean-Baptiste Charcot patril k polárnym bádateľom, ktorí systematickým a detailným prieskumom Antarktického pobrežia dláždili cestu k južnému pólu. Riskovali svoj vlastný život, aby slávu zožal niekto iný. Každý, kto Charcota poznal, ho mal rád a Robert Scott ho nazval „Džentlmenom pólov“. Všetci polárni bádatelia heroického veku sa podujali na neuveriteľné výzvy a napriek obrovskému nebezpečenstvu prenikali na nové územia. Výsledkami svojho bádania nesmierne prispeli ku globálnemu zdroju vedeckých poznatkov o Antarktíde. Všetci títo jednotlivci preukázali najvyššiu úroveň fyzickej odolnosti, vodcovstva, odhodlania, vytrvalosti a výnimočnej vízie. Vďaka im za to!

Zdroje:

Jean-Baptiste Charcot - French Antarctic Expedition 1903 - 1905 - Francais (coolantarctica.com)

Jean-Baptiste Charcot - Second French Antarctic Expedition 1908 - 1910 - Pourquoi-Pas? (coolantarctica.com)

Jean-Baptiste-Étienne-Auguste Charcot | French explorer and oceanographer | Britannica

Jean-Baptiste Charcot - Wikipedia

Seconde expédition Charcot — Wikipédia (wikipedia.org)

Des explorations polaires de Charcot aux chercheurs d'aujourd'hui : cap sur la biodiversité au Muséum du Havre (francetvinfo.fr)

Expédition antarctique française (1903-1905) | Musée des Confluences (museedesconfluences.fr)

First French Antarctic Expedition - iFindViral.com

Charcot, vie et mort d'un explorateur | RetroNews - Le site de presse de la BnF

Jean-Baptiste Charcot – Wikipedia

Iveta Rall

Iveta Rall

Bloger 
  • Počet článkov:  36
  •  | 
  • Páči sa:  302x

Milujem nite, priadze, látky, korálky a drôtiky a rada z nich tvorím. Popri tvorbe študujem rôzne textilné techniky a venujem sa histórii textilu. S obľubou študujem aj historické témy, súvisiace s cestovaním. Ak netvorím a neštudujem, som práve na potulkách svetom. Zoznam autorových rubrík:  HistóriaZdravý životný štýlSúkromné

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

2 články
Adam Valček

Adam Valček

6 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Skryť Zatvoriť reklamu