Pokladník na mňa ešte zavolal, mávajúc vrecúškom zeleného čaju. Vzal som si ho, aj keď je evidentné, že som tam neprišiel kvôli čaju. Potreboval som v Budapešti vybaviť nejaké veci do práce a na to potrebujem internet. Ak boli doteraz fast foody synonymom nezdravého životného štýlu, pomaly sa stávajú synonymom životného štýlu závislého na lacnom pripojení.
Vytiahol som notebook a stav batérie mi ma poslal “na prázdniny” – nemohol som pracovať. Večer som ju nestihol nabiť, pretože som zháňal niečo na jedenie. V Budapešti sú asi všetky supermarkety v nedeľu zatvorené. Chcelo sa mi nadávať na príliš konzervatívny režim, ktorý si takto uctieva sviatočný deň aj v čase kapitalizmu. Zdržal som sa však, pretože zodpovedný človek by si mal pred odchodom na služobnú cestu okrem ostatných vecí, vrátane faktúr a bločkov, zistiť aj takéto veci. Potvrdzuje to, že doba, keď je obed v závodnej jedálni na stole presne o dvanástej sa už skončila a ľudia riešia stravu za behu a potom často skončia podráždení a hladní. Ja som bol v pohode aj s jogurtom, ktorý mi ostal od raňajok.
Teraz mi som však zlyhával kvôli technike, pretože baterka na notebooku mala ledva 8 percent. Opustil som Burger King, kde ani nemajú elektrické zástrčky (včera v KFC mali, navyše som si vypočul konvezáciu britských teenagerov) a kráčal som po Váci utca, hľadajúc východisko. Stíhal som ešte vnímať teplé počasie, ako by si z nás strieľalo a chcelo upozorniť na decembrový samit o klimatických zmenách v Paríži. Neviem, či bolo vhodné použiť slová "streľba" a "Paríž" v jednej vete, ale ľudia v tričkách len potvrdili, že s počasím sa niečo deje.
Budovy vo veľkých mestách asi vyžarujú nejaké teplo – je to celkom možné, ak tam beží klimatizácia. Podobné je to aj v Londýne a aj v Paríži bolo poriadne horúco. Bez ohľadu na povinnosti – nemal som ich až tak veľa, no ide o prístup - človek si musí veľké mestá užiť. S týmto vedomím som si pozornejšie všimol slávnu Váci utca, nákupnú ulicu, akú nájdete v každom väčšom meste. Nie je na nej však toľko smogu a ľudí ako na londýnskej Oxford Street a ceny sú značne nižšie ako na Champs Elizée v Paríži. Majú tu suvenír shopy s tradičnými maďarskými produktmi. Inak, paprika je maďarské slovo, ktoré obohatilo slovník angličtiny. Mali aj pálenku, o ktorej na západe chyrujú legendy a čiapky s červenou hviezdou, ktoré zase pripomínajú východ.
Pred tromi rokmi som si kúpil kvalitnú bundu, ktorá mi stále slúži a pouličný biznismeni si ma mýlia s niekým, kto má peniaze. Ja však nemám ani iPhone. Práve ten mi ponúkal, šestku za 350 EUR. Neskôr týpek cenu znížil na 300. Slušne som odmietol a kráčal ďalej. O chvíľu na moju bundu zabral ďalší mobilný predavač mobilov a ponúkal tradičný tovar, iPhone 6. Vysvetlil som mu, že iPhone je to prvé, čo človeku ukradnú – s čím určite má nejaké skúsenosti. Kráčal som preč smerom k tržnici.
V Budapešti je veľa nádherných budov. Oproti Váci utca, je neogotická tržnica, kde kúpite čerstvé – všetko: maďarské údeniny, syry, čerstvé ovocie a aj handry a darčeky. Bolo to tam vyzdobené vianočne, čo ma vráti do kalendárnej reality – keď sa už nedá spoľahnúť na počasie. Študenti z neďalekej univerzity posedávali vonku na tráve v kampuse ako v amerických filmoch. Vďaka poveternostným podmienkam a prirodzenému osvetleniu sa mi podarilo urobiť obstojné fotky mobilom a nepotreboval som ani iPhone. Ďalší paradox - celý víkend som bojoval s profesionálnym fotoaparátom a nedostatočným osvetlením. Načo sú mi však fotky, keď ich nemám ako zdieľať so svetom...
Našiel som sympatickú kaviareň - vtiahol ma do nej chlapík argentínskeho zjavu v americkej baseballovej bunde, ktorý má za úlohu lákať zákazníkov pred podnikom. Na moje dve otázky, že či majú wifi a elektrinu odpovedal kladne. Tak som tu. Dal som si malé pivo a popri tom vybavil veci do roboty. Sedel som tam skoro tri hodiny. Harvard Business Review nedávno odporúčal uprednostniť kaviarne alevo hotelové lobby pred prácou v uzavretej izbe. Človek sa cíti viac medzi ľuďmi, aj keď som tam bol viac-menej jediný zákazník, ak nerátam pár turistov, ktorý si užíval argentínske slnko vonku pri stoloch vonku. Z času na čas som preto odpísal kamarátom na sociálnej sieti, aby som mal spoločnosť - tiež tip of HBR.
Budapešť cez deň je krásna, ale veľa tu zažijete aj v noci. V piatok v deň príchodu sme s kolegom odmietli sedieť pri husacine, ľudovej hudbe a spoločnosti, ktorá pripomína mítingy niektorých politických strán (boli tam samí dôchodcovia) a vybrali sme sa najesť do mesta. Nasadli sme na vlak a vystúpili na Batthyány tér. Prvá vec, ktorú sme po východe uvideli bola neogotická budova parlamentu. Kultúra. Neďaleko bola kebab reštaurácia, kde slušne naložili za pár sto forintov. Po večeri sme prešli popri rieke cez most do hotela Atrium. Zo stropu tam visí lietadlo. Pár jednoduchých vecí sa človeku postará o dôstojný záver týždňa.
Na ceste z hotela na Erzsébet tér nás pohltil dav mladých ľudí. Pokrikovali v cudzích jazykoch, rozoznal som španielčinu, a v rukách držali fľaše piva a tvrdého alkoholu, aké si miešajú študenti na každej akcii. Tiež som už z takej flaše vypil na ex hašlerkovicu v domnienke, že to je kola. Spýtal som sa chalanov na konci davu, že odkiaľ idú. Ich stav im dovoľoval prejsť do plynulej konverzácie v akomkoľvek jazyku a tak ani nevadilo, že moja španielčina nie je sto percentná. Ako som predpokladal, je to medzinárodná party študentov programu Erazmus. Veľké mestá sú najlepšie v noci, keď si človek sadne niekde na piliere mosta a len tak sedí. Celkom zabudne na to, že na druhý deň bude musieť zháňať parkovacie miesto a wifi pripojenie.
