Aký je to úpadok kultúry, keď naše ksichty priťahujú väčší záujem ako to, vďaka čomu sa tak usmievame. Dobrá fotka má silu. Dokáže pritiahnuť ľudí k nejakej správe. Obrázok komunikuje a práve v tom je jeho nebezpečie. Človek musí vhodne vybrať fotku, aby komunikovala to, čo chce povedať správou. Stalo sa mi, že som napísal užitočný článok o cvičení, no nikto si ho nevšimol, lebo všetci lajkovali sprievodnú foto s nejakým bicepsom. Preto je najlepšie, keď žiadanú informáciu podáva už samotná fotka.
Niekedy je to taká povinná jazda, hlavne ak chce človek o sebe šíriť určité informácie. Rád navštevujem Hard Rock Cafe, pozerám na gitary, lebo je v tom kus kultúry, a vždy odtiaľ postujem foto, lebo mám rád rock. Postupne mi ľudia začali k sviatkom dávať tričká Hard Rock Cafe... Fotka dokáže ovplyvniť správanie. Ako však zabezpečiť, aby vyvolala tie správne dojmy...
Napríklad s fotkami z dovoleniek je to jednoduché:
To je krásne (alebo jazero Como je krásne).
V Miláne mu pršalo.
Aj v Londýne mu pršalo (každý pozná Big Ben).
Ľudia, ktorí ma poznajú viac, si vedia k fotke vybaviť aj ďalšie informácie. (Tento zase niekam cestuje, alebo nakoniec tú Sochu Dávida uvidel.)Každý človek však má o mne rôzne informácie a preto aj fotky pre nich komunikujú niečo iné. V tom je ich nevypočítateľnosť.
Čo však komunikuje selfie? Pravdepodobne to, že človek má z niečoho dobrý pocit a rozhodol sa ho zvečniť. Selfie vynašiel Vincent van Gogh. S kamarátmi maľovali svoje autoportréty a posielali si ich klasickou poštou. Dozvedel som sa to v jeho múzeu v Amsterdame. V tom čase už bolo umenie ľahšie reprodukovateľné, ako napríklad počas Renesancie, myslím, že zdokonalili farby a tak. Pár storočí pred tým si Leonardo dobre rozmyslel, že ako namaľuje Poslednú večeru, lebo chyby sa nedali tak ľahko opraviť. Pracoval na nej dva roky. Keď na niečom pracujem dlhodobo, tak si dávam viac záležať na kvalite. Čím dlhšie – tým viac. Zarobené peniaze si tiež vážim viac, ako keď mi dajú rodičia na Vianoce peniaze len tak a ja si ich zabudnem vo vreckách teplákov. Rozhoduje pridaná hodnota, že človek si niečo vyrobil sám a venoval tomu čas a energiu.
Van Goghove autoportréty ešte majú určitú hodnotu, no čo fotky, ktoré cvaknem v priebehu sekundy niekde pri katedrále a ponáhľam sa do Hard Rock Cafe bez toho, aby som si skontroloval výsledný výtvor na displeji telefónu. Preto pri profesionálnom fotografovaní nejde o dlhú prácu, ale o trpezlivosť, vystihnutie správneho momentu a kreatívny nápad. Niekedy človek čaká márne a v modernej dobe ho dostihnú alternatívne náklady. Namiesto čakania na ideálne svetlo mohol robiť niečo užitočnejšie, lebo aj tak začalo pršať (ako v Miláne). Leonardo maľoval večeru roky a počas toho mohol premýšľať, že ako to namaľovať čo najlepšie. Nebol totiž platený za kvantitu. Peter Canby, vedúci oddelenia overovania faktov pre The New Yorker Magazine, priznáva, že moderné média robia viac chýb, pretože si nemôžu dovoliť stráviť dostatočný čas na jednotlivých príbehoch v dôsledku pretlaku informácií.
Mnoho starších reportáží by mohlo byť lepších, ak by novinár mal pri sebe mobil s foťákom. Rovnako im to mohlo aj uškodiť. Pri klasickej selfie sa ten proces premýšľania a kompozície ešte ako tak zachová, lebo človek musí vybrať vhodný uhol, natiahnuť a natočiť ruku, a skorigovať všetkých zúčastnených tak, aby ich tváre zodpovedali realite. Ak však použije selfie stick, proces sa zjednoduší a s ním aj tá troška plánovania, ktorá nás spája s klasickým umením. Preto pre mňa selfie stick zabíja umenie. Možno je to len tým, že som aktívny človek a radšej si veci odmakám ručne, ako by som uprednostnil pohodlie predĺženej paličky.
