Títo traja prezidenti by sa dali považovať za pionierov v oblasti sociálneho kontaktu s voličmi. Roosevelt bol známy svojimi príhovormi pri krbe. Jeho reformy v rámci “New Deal” naozaj zlepšili ekonomiku, pretože vďaka rozhlasu ľudia dostali informácie z prvej ruky.
O tridsať rokov neskôr televízne kamery pozorne sledovali každé jedno rozhodnutie prezidenta Kennedyho, a bolo ich dosť. Od letov do vesmíru, napätia počas studenej vojny, dokonca aj atentát v Texase mohli diváci vidieť priamo na obrazovke.
Pred štyrmi rokmi príspevky na Facebooku a Twitteri pomohli prezidentovi Obamovi k jeho prvému volebnému víťazstvu. Ale až pre voľbami v roku 2012 kampaň prostredníctvom sociálnych sietí zaznamenala väčšiu účasť ako tradičné cestovanie po štátoch.[1]
Sociálne siete sa už dávno nepovažujú za stratu času, ale skôr za spôsoby ako ušetriť čas. Ťažko by som zistil čo má nové moja 2000 kilometrov vzdialená rodina, zatiaľ čo čakám v rade pri pokladni. Teraz si môžem dokonca prezerať ich fotky, ako keby stáli v rade hneď vedľa mňa. Vďaka veľkému množstvu užívateľov sa sociálne siete stali aj skvelým miestom pre reklamu. A aj prezidentský kandidáti zistili, že je oveľa ľahšie prečítať si stručné odkazy na webe ako cestovať na meetingy kde ešte navyše hrozí nebezpečenstvo hurikánu.
[1] http://www.journalism.org/analysis_report/how_presidential_candidates_use_web_and_social_medi
