“Sme to, akým spôsobom čítame; nie to čo čítame.” Nicolas Carr parafrázoval v článku o Google. Pekne tam zobrazuje, ako moderné média tlmia našu kreativitu a fantáziu. Prirovnal to k rýchlemu surfovaniu po hladine namiesto skúmania sveta pod hladinou v potápačskom výstroji. Článok obsahuje pozorovania a skúsenosti viacerých bloggerov.
Bloggeri neodsudzujú Google úplne. Vďaka nemu dokážeme behom minút urobiť “výskum”, ktorý by inak znamenal hodiny strávené v knižnici Navyše, hyperlinky nás dovedú priamo ku zdroju. Je to výhoda v prostredí , kde platí, že čas sú peniaze. Ale zisky nabok, koľko užitočných a zaujímavých informácií by sme mohli získať z hromady kníh v knižnici? Samotné knihy sú dôkazom, že starostlivo zaznamenané myšlienky slúžia aj nasledujúcim generáciám. Článok napísaný len so zámerom zachytiť okamžitú pozornosť vydrží len tak dlho. Za chvíľu upadne do zabudnutia, pretože hostiteľský server má slabý sup port.
Ďalej sa článok venuje negatívnym vplyvom moderných médií na proces a spôsob myslenia. Pre dispozícia k čítaniu nie je vrodená do tej miery, ako napríklad reč, a mozog sa ľahko prispôsobí novým stimulom. Citujem: „Moja myseľ bola pohltená dejom a spôsobom podania a strávil som celé hodiny prehŕňaním sa cez dlhé pasáže prózy. Ale už sa mi to stáva len zriedka. Dnes je moja koncentrácia narušená už po dvoch – troch stranách.“ Kvôli pretlaku informácii a neustále číhajúcim updateom strácame schopnosť hlbšie sa sústrediť na text. Väčšina ľudí sa nevydrží sústrediť dlhšie, ako 3 – 4 odstavce, píše sa ďalej v článku.
Všimol som si to aj sám na sebe. Odkedy som sa znova narodil do on-line priestoru, často sa pristihnem, ako len preklikávam rôzne stránky a zo žiadnej z nich neprečítam viac, ako spomínané 3 – 4 paragrafy. Keď som bol dieťa, nemal som prístup k internetu. Dokázal som čítať celé hodiny, ponorený vo svete fantázie. Niektoré deti to stále dokážu, čo je v dnešnej dobe obdivuhodné. No často so pri skúšaní odhalil typické problémy dnešnej generácie. Vďaka technológii dokážu deti pojať veľké množstvo faktov a vedia veci, o ktorých mnohí dospelí ani nepočuli. Minule som sa napríklad dozvedel, že prečo vznikol YouTube. No chýba im schopnosť (alebo čas na) hlbšej analýzy. Keď potom riešia úlohu, tak hovoria síce k veci, ale stále dookola to isté, len inými slovami. Často sa naučia časť textu naspamäť a tú potom opakujú. Je to skoro ako nejaký naprogramovaný robot. Lepšie sú na tom tí, čo sa dokážu ponoriť do kníh.
V roku 1936 matematik Alan Turing dokázal, že stroje môžu byť naprogramované na výkon rôznych funkcií.[1] Teraz Carr píše, že aj my už začíname myslieť ako stroje a prejavuje sa to pri spracúvaní informácií z čítaného textu. Pekne to ilustruje experiment “čínska izba”. Do izby je zavretý človek a má k dispozícií čínske slovníky a literatúru. Cez okienko mu experimentátor podáva otázky v čínštine, na ktoré má odpovedať. Na odpoveď má dostatočne dlhý čas a otázky sú formulované tak, že nie je možné jednoznačne určiť, či človek vo vnútri izby naozaj vie po čínsky, alebo len efektívne pracuje s obsahom slovníkov. Niečo podobné sa deje v škole, keď žiaci odpisujú na teste. Učiteľ nevie určiť, či to naozaj vedia alebo je to podvod. Jeden žiak raz múdro poznamenal, že rozdiel medzi človekom a robotom nie je o kábloch a kovových súčiastkach. Rozhodujúci je proces spracovávania informácii. Zhodli sme sa, že mnohí ľudia by asi neprešli Turingovým testom, ktorí má dokázať schopnosť strojov myslieť ako človek.
@erikredli #erikbrazil
[1] http://www.rutherfordjournal.org/article040101.html
