Pre mnohých z nás je šport súčasťou života, pre niekoho možno celý život. No šport je v prvom rade skvelý kľúč k životu. Nerozvíja len kondíciu, ale aj vlastnosti, ktoré sú dôležité pre zvládanie rozličných situácií. V zahraničí chalani bežne uvádzajúq do životopisu, že boli členmi rugbyového alebo futbalového tímu, kde sa naučili zásadám fair play, spolupráci a tiež zlepšili svoje vôľové vlastnosti. Raz som v Cambridge videl žiakov trénovať rugby vo Februári, a vtedy som pochopil, že musia mať pevnú vôľu, aby v takej zime a v daždi vôbec vyšli von. Pravidelný šport vôľu – a aj otužilosť – rozvíja. Keď v sebe nájdem odhodlanie a idem si von zabehať, aj keď sneží - v tom momente som víťaz. A nie je to o športovom výkone.
Ďalej šport rozvíja vytrvalosť a disciplínu, najmä vytrvalostné disciplíny. Mám kamarátov – triatlonistov a obdivujem, ako dokážu denne stráviť hodiny vo vode alebo na bicykli. Človeka to musí baviť, ale musí mať aj zvýšenú mieru trpezlivosti a sebadisciplíny. Nie každý ju má, no športom sa dá rozvíjať. Kamarát odíde z party pred polnocou bez jediného drinku, aby na druhý deň mohol trénovať. Skúste najbližšie ostať počas piatkového večera triezvy a vynechajte aj „neodmysliteľný“ kebab. V tom momente ste víťaz, a nie je to len o športe.
Do tretice, šport rozvíja tímového ducha a fair play. Ako som už spomínal, chalani, ktorí hrali futbal lepšie zapadli do vzťahov na pracovisku. V kolektívnych športoch sa človek naučí, že jeho výkon ovplyvní aj výkon druhých. Keď sa nechám v piatej minúte blbo vylúčiť, priťažím tým vlastným spoluhráčom. Nehovoriac o športoch, kde človek čelí extrémnym situáciám. Horolezec nikdy nenechá spolu lezca samého, aj keď má dosť síl na zostup. Najbližšie, keď skončíte v robote skôr, poobzerajte sa po kolegoch a keď je niekto zavalený prácou, pomôžte mu s nejakými tabuľkami alebo mu aspoň skočte po kávu. V tom momente ste víťaz, ale znovu to nie je o športe.
Športu sa venujem už dlho, aj keď len rekreačne - kondične a veľa ma naučil. No až po prečítaní Messnerovej knihy vidím, že sa dá ísť ešte oveľa ďalej. Nezáleží na tom, čo už človek dosiahol, stále sa otvárajú nové limity. Vstávam o 15 minút skôr, aby som si zacvičil a prečítal španielske noviny a tým udržiaval kontakt s jazykom ešte predtým, ako idem do práce. Sú však ľudia, ktorým budík zvoní o hodinu skôr a pripravujú desiatu všetkým svojim deťom a rozvážajú ich po školách. A sú v lepšej kondícií a ich španielčina je lepšia, ako moja.
Ťažko niekedy zdolám Himaláje, vyžadovalo by si to dôkladnú prípravu a navyše moje telo je citlivé na chlad. V studenom počasí mám úplne fialové kĺby a koncové časti, čo mi nedáva najlepšie vyhliadky. Možno je nepochopiteľné, že prečo chodím behať na Vianoce von do zimy a prečo cvičím v januári vonku na preliezkach s rukami takmer primrznutými k železnej tyči. Ale cvičím. Myslím, že týmto sa dostávam bližšie k Messnerovi, aj keď ešte asi nemám ani na základný tábor. Snažím posúvať svoje limity a pocit nepohody zamieňam za výzvu. Je to však o to ťažšie, že okrem sledovania svojho výkonu, musím hľadieť aj na iných ľudí. Nie je to len o športe.
