Turci a Islam tu boli už od roku 1389, keď v bitke pri Kosovom poli porazili Srbsko a jeho spojencov. Kvôli slabej politike uhorského kráľa Ľudovíta I z Anjou im bolo umožnené usadiť sa Európe. To je však pravidlo vojny, kto vyhrá – berie.
Spomínam si z rozprávok a básničiek zo základnej školy, že Turci unášali mladých chlapcov z Uhorska a trénovali ich ako Janičiarov – žoldnierov, ktorí potom bojovali v radoch Osmanskej armády. Samo Chalupka to opisuje v básni Turčín Poničan.
Mladý janičiar - Turčín sa vracia s Tureckou armádou do svojej rodnej dediny a dokonca sa stretáva aj so svojou matkou, ktorú odvedie do Turecka ako atrokyňu. Ona v ňom však spozná svojho syna. Na rozdiel od mladých, ktorí ľahšie akceptujú cudziu kultúru, stará mama sa túži vrátiť naspať ku Hronu. Zasadené do rázovitej slovenskej obce Poniky, Chalupka stvoril skoro nadčasové dielo, ktoré stále takmer verne zobrazuje realitu.
To mi pripomína praktiky niektorých radikálnych skupín, čo poskytujú tréning a verbujú fanatikov z celého sveta. Nemyslím si, že je to vyslovene o Islame. Fanatizmus nepozná hranice medzi náboženstvami a etnickými skupinami. Ako hovorí tento článok, skôr sú to psychologické faktory a prostredie, ktoré u človeka spustia tieto sympatie.
Potvrdzuje to aj David Cameron, ktorý hovorí, že urobia všetko preto, aby ochránili zraniteľné mladé mysle pred extrémistickými ideológiami a šírili toleranciou, lásku a rešpekt...ktoré robia Britániu veľkou.
