Peter Norvig rozoberá tento jav v článku Teach Yourself Programming in 10 Years (Nauč sa programovať v priebehu 10 rokov).
Norvig skutočnil výskum o spomínanom type kníh a dospel k prekvapujúcim výsledkom. Väčšina kníh (96% zo vzorky 200) boli knihy o počítačoch. To ho doviedlo k záveru, že buď sú ľudia nadmerne motivovaný k programovaniu alebo je ľahké naučiť sa programovať.
Ako raz poznamenal básnik Alexander Pope, vedieť trošku môže byť nebezpečné. Tiež sa môžem za pár minúť naučiť, ako v Photoshope dosiahnuť efekt fresky a potom machrovať, že som namaľoval “poslednú večeru”. Posledných večerí existuje niekoľko, v rannej renesancií to bola populárna téma. Maľoval to každý, rovnako, ako sa všetci nádejní gitaristi učia Eruption od Eddieho Van Halena. Za pár dní sa dá naučiť základné prvky z programovania, aby človek zvládol určitú úlohu, napríklad monitorovať návštevnosť svojej stránky. Ale nemá zmysel učiť sa programovať bez toho, aby som vedel niečo o programovaní, ako hovorí Norvig.
Bloom a iný odborníci hovoria, že človek potrebuje 10 rokov alebo 10 000 hodín tréningu, aby dosiahol majstrovský stupeň v šachu, hudbe, maľovaní, plávaní a iných disciplínach. Kľúčom je cieľavedomý a pestrý tréning - neopakovať stále tie isté veci dookola, ale skúšať preniesť skúsenosti do nových zručností. To som čítal aj v nejakej knihe na univerzite, rovnako aj dôležitosť vplyvu rodinného prostredia. Rodičia často pomenujú svoje deti podľa známych osobností z oblasti, v ktorých by radi videli ich úspech. Napríklad, Eddieho stredné meno je Lodewijk, podľa Beethovena. On zase svojho syna pomenoval Wolfgang, ako Mozart. A dnes hrávajú spolu, aj keď trošku iný štýl hudby.
Čas strávený cvičením robí dokonca rozdiel aj medzi profesionálmi, píše David Epstein v knihe The Sports Gene (Športový Gén). Rozdelil hudobníkov do troch skupín, podľa času venovaného cvičeniu v kľúčovom období. Svetoznámy sólisti nazbierali vo veku 18 rokov okolo 7 400 hodín, čo zodpovedalo 10 000 za 10 rokov cvičenia. Priemerný členovia orchestrov okolo 5 300 a učitelia hudby, u ktorých sa väčšia časť štúdia zameriava na pedagogické zručnosti, len okolo 3 400. Samozrejme, aj keby všetci cvičili rovnako, boli by tam pomerne veľké rozdiely v dôsledku rôzneho stupňa talentu.
Moji rodičia sú obaja učitelia v hudobnej škole. Môže to mať súvis s tým, že aj ja som učiteľ a že mám rád hudbu. Keď som sa rodičov pýtal na to, koľko hodín v priemere cvičili, tak podľa odpovedí zapadajú do kategórie priemerných členov v orchestroch. Otec v jednom hrá už vyše 20 rokov a mama tiež vystupuje na klavírnych koncertoch, čiže sa len potvrdila štatistika.
No len tí najlepší sa uživia čisto hudbou, väčšina musí začať učiť a množstvo času na cvičenie sa zníži. O to ťažšie je potom dosiahnuť majstrovstvo v neskoršom veku, preto je potrebné podporovať deti v činnostiach, ktoré sa týkajú ich budúcnosti. Osobne by som ich radšej videl cvičiť na gitare alebo hrať futbal, ale podľa predpovedí sa v budúcnosti ešte viac povolaní presunie to oblasti IT. Väčšina z nich dnes ešte ani neexistuje. Nedávno som na profesii našiel inzerát, ktorý hľadal LinkedIn researchera. Pred pár rokmi ešte neexistoval ani LinkedIn.
Eddie a jeho brat Alex sa od detstva učili hrať na klavíri pod dohľadom rodičov. Neskôr Alex zobral gitaru a Eddie sadol za bicie. Po čase si však nástroje vymenili. Eddie vo svojej biografií hovorí: “Sedával som na kraji postele s bedničkou piva a gitarou v ruke. Môj brat sa práve chystal na party, bolo 7 hodín večer. Vracal sa ráno, okolo tretej, a ja som ešte stále sedel na mieste a preberal struny. Stále to tak robím.” Zrátal som, že za 10 rokov mohol nazbierať okolo 12 000 hodín a to som ho nechal cvičiť len 5 dní do týždňa, zvyšné dva obetoval party. Aj tak sa vypracovl na jedného z najvplyvnejších gitaristov na svete.
Neskôr sa ku kapele pridal spevák David Lee Roth, ktorý určite naučil Eddieho chodiť na party. To je ďalší problém dnešnej doby, deti stretnú “party person” oveľa skôr, ako si stihnú osvojiť základy – všetkého – a potom sa to s nimi vezie. Čo je však podstatné, Eddieho sa netrápil hodinami, ani faktom, že musí cvičiť. Len zobral gitaru a hral, a stále hrá, rovnako, ako sa šikovný programátori stále vŕtajú v počítačoch. (Programátorom označujem všetkých odborníkov v oblasti IT) Aj slávni hudobníci si stále radi zahrajú a neodmietnu príležitosť zakoncertovať si. Človek musí mať danú činnosť tak rád, že si ani neuvedomí, že sa z toho stala jeho práca. Samozrejme, musí tam byť niekto, kto zabraňuje prílišnému prieniku škodlivých vplyvov. Eddie však určite bral gitaru so sebou aj na párty. Párkrát som už bol na párty, kde sa programovalo. Budúcnosť z toho pohľadu vyzerá jasnejšie...
