Hneď ako vystúpim, ponúka mi svoje služby taxikár, pravdepodobne kovboj. V metropolách južnej Európy je typické, že taxikári sa snažia zarobiť na cudzincoch. Vždy si privolajte taxík telefonicky a dopredu sa dohodnite na cene. Ušetríte.
Odmietam jazdu a pokračujem ďalej na boľavých nohách (mal som zapálenú ranu). Odrazu narazím na moju fľašu s vodou, ktorú som si zabudol v autobuse. Niekto ju musel vyhodiť za mnou. Hľadajúc predajňu lístkov, míňam park plný ľudí. Možno že len oddychujú, ale mohla by to byt aj nejaká demonštrácia. Neskôr zisťujem, že sú to utečenci zo Sýrie, ktorí sa zhromažďujú v miestnych parkoch. Miestne prostitútky si kvôli tomu museli nájsť nové pracoviská.
Príbehy z Európy
Autobusová stanica je zakrytá, pripomína arabský trh. Na tretí pokus sa mi podarí dostať sa do správnej predajne, kde predávajú medzinárodné lístky. Nápisy sú v cyrilike a nikoho nenapadlo prepísať ich v latinke, nieto preložiť ich do angličtiny. Pristúpi ku mne chalan a prosí ma o nejaké drobné na lístok. Neskôr som naňho narazil ešte trikrát. Je z Macedónska a cestuje po Balkáne už mesiac. Teraz sa už dva dni snaží dať dokopy peniaze na cestu domov. Jeho rodina mu nevie pomôcť, lebo žije len so starými rodičmi. Podobné príbehy počúvam od bezdomovcov v Bratislave. Životné štandardy sa medzi krajinami líšia. A možno sú naši bezdomovci na tej istej úrovni ako najchudobnejší obyvatelia Macedónska.
Už sme na vlakovej stanici. Hliadkuje tam policajt so samopalom. Hovorí po anglicky a nahrádza chýbajúce nápisy. Pri okienku na lístky sa postavím do radu. Chlapi predo mnou rozoberajú situáciu v Európe. Cestujú len po juhu a juhovýchode, lebo západ je príliš drahý. Grék spomína, ako mohli z bankomatu vybrať len 60 EUR denne. Ďalší dodá, že priemerný plat v Srbsku je okolo 300 EUR, takže by ho mohol vytiahnuť v priebehu 5 dní. Zamestnávatelia si nemôžu dovoliť platiť viac, lebo mladí sa naučili využívať systém. Mnohí sa nechajú vyškoliť u zamestnávateľa a potom s novými zručnosťami utekajú do zahraničia. Preto sa veľa zamestnávateľov začalo orientovať na iné skupiny obyvateľstva, napríklad ženy po 35-ke.
Rad sa zrazu prudko zredukoval, pretože skupinu dievčat poslali na inú stanicu. Kúpil som si lístok do Budapešti, prekvapivo lacný za 15 EUR, a opúšťam stanicu. Ako sa neskôr dozvedám, ten istý lístok by v Nemecku stál asi trikrát toľko. To je rozdiel v sile ekonomík. Nemecko sa snaží pomôcť Srbsku naštartovať hospodárstvo cez agro- turistiku a alternatívne zdroje, povedal mi chlapík vo vlaku. Pracuje pre nemeckú firmu, ktorá sa tým zaoberá. Hovorí, že je tam potenciál, ale záleží na iniciatíve mladých ľudí. Vzdelávací systém je na slušnej úrovni, ale chýba prepojenie s trhom práce – preto mnohí utekajú do zahraničia. Premiér Vučić hrá na obe strany, okrem európskej integrácie sa snaží aj o spoluprácu s Ruskom v oblasti energie.
Policajný štát?
V meste je policajt doslova na každom kroku, pretože majú prísť na návštevu prezidentský predstavitelia Bosny a Hercegoviny. Chcú prebrať spoluprácu a uhasiť oheň, ktorý vzplanul počas spomienkového aktu masakry v Srebrenici – do premiéra Vučića hádzali tehly. Navyše, mesto je plné utečencov, ktorí posedávajú ma uliciach, ako keby ešte stále boli na lodiach. Potom, ako som prešiel okolo budovy zdemolovanej počas demonštrácií namierených proti NATO, ani sa nečudujem, že je tam toľko policajtov.
Ulice v širšom centre, smerom ku štadiónu Partizanu, mi pripomínajú moje rodné mesto - Šahy. Chalan v šortkách vstane od rozobratého motocykla, aby mi ukázal cestu. Vedie ma za roh do opustenej uličky, držiac v ruke šrobovák. Nebol však schopný povedať viac, ako ‘first right’. Okrem recepčného v hosteli som tu ešte nepočul dobrú angličtinu. Štadión som však našiel. V Belehrade vládne rivalita medzi priaznivcami Partizanu a Červenej Hviezdy.
Východ VS Západ
Zo štadiónu som prešiel k chrámu Sv. Sávu – najväčší pravoslávny chrám v Európe. Odtiaľ som sa vybral na Námestie Republiky, míňajúc hotel Moskva, ktorý pripomína komunistickú históriu. Juhoslávia sa vybrala cestou budovania socializmu po druhej svetovej vojne, ale vplyv nebol až taký silný, ako napríklad v strednej Európe. Je za tým politika Josipa Broza Tita a aj silný vplyv islamu a Ázie, ktorý krajine nedovolil takú prudkú zmenu. Ako píše Ivo Andrič v Moste cez rieku Drina, Balkán je niečo ako most medzi západnou a orientálnou kultúrou, a preto mu ťažko rozumieť.
V 20-tom storočí bol politický a hospodársky záujem, sledovaný úzkou skupinou ľudí, nadradený tomu, čo chcela väčšina. Andrič spája vojnu s cieľmi západných civilizácií, nie s vôľou domáceho obyvateľstva. Mysle jednoduchých ľudí sa dajú ľahko ovplyvniť, čo som pochopil v Sarajeve, kde pouličný predavač vychvaľoval Mickey Mousea a amerického orla so Slovami "America good".
Americkú kultúru som stretol aj na Námestí Republiky, kde mi roztlieskávačka amerického futbalu dala iontový nápoj. Propagovali tam americký futbal, ktorý sa už rozširuje aj v strednej Európe.
Celkovo Belehrad naozaj trochu zaostáva za stredou Európou: nápisy v latinke často chýbajú, ľudia nehovoria po anglicky a odpoveď obmedzia na ‘zabočte vpravo a tam sa opýtajte ( počul som to asi 4 krát za pol dna), v uliciach je toľko policajtov, že to pripomína policajný štát a parky zaberajú utečenci. – ktorí odtiaľ vyhnali "pracovníčky". Okrem týchto faktov, a pľuzgierov na mojich nohách, je Belehrad OK. Nie je až tak multi-kultúrny ako Sarajevo a má bližšie vzťahy s východnou Európou, napríklad aj rokovania s Gazpromom. No na druhej strane, šofér električky ma nechal cestovať zadarmo, keď som nemal dosť dinárov na lístok.
