Človek vstane skoro ráno, skontroluje si emaily, naplánuje veci do práce, prečíta noviny (EU sa vraj konečne dohodla s Tureckom)... Chystá sa ísť na tréning, ale zmešká ho, lebo autobus, s ktorým by tam bol 15 minút pred začiatkom meškal vyše 15 minút. Možno nehoda, možno sa pár stoviek ľudí rozhodlo vytiahnuť ráno auto, aby poobede mohli odísť z roboty skôr a vyhnúť sa zápcham cestou domov na východ.
Niekedy sa jednotlivec snaží a aj tak zlyhá na nedostatkoch systému. Mňa teraz trápi MHD, ale podnikatelia, rodičia s malými deťmi a ďalšie skupiny obyvateľov by našli plno ďalších každodenných príbehov, kde snahu jednotlivca premôže systém.
Je to odo mňa troška sebecké, emocionálne a ešte inak nadsadené, rovnako ako fakt, že si toto zapisujem v autobuse namiesto toho, aby som odstúpil od dverí a dovolil vystúpiť starej tete. Predtým, ako sa pohorším nad tým, že načo cestuje, si spomeniem, ako moja stará mama pravidelne kráča o kilometer ďalej, aby kúpila lacnejší cukor. Zvykla vláčiť aj 10 kg. Ja ťahám činku, ktorú aj tak hodím o zem, namiesto toho, aby som bez problémov odniesol ten cukor. Bohužiaľ, bývam ďaleko a tak aspoň pustím tetu, ktorá je tiež obeťou systému a musí cestovať kvôli lacnejšiemu cukru.
Joseph E. Stiglitz, ekonóm a nositeľ Nobelovej Ceny píše, že očakávania dnešnej mladej generácie sú iné, ako mala predošlá a to sa prejavuje na ich nespokojnosti so systémom, ktorý im síce poskytuje voľnosť, ale žiadne záruky. Píše najmä o Západe, kde sa veľká väčšina mladých ľudí „vďaka" študentským pôžičkám zadlží ešte predtým, ako ukončia vysokú školu. Namiesto toho, aby si našli kariéru, ktorá ich napĺňa, musia akceptovať prácu, ktorá im pomôže k splateniu pôžičky.
Na Slovensku sa zase musíme sťahovať za prácou, vzdelaním a kvalitou služieb, aj napriek neistej budúcnosti. Je to také riešenie nanútené systémom, bez konkrétneho cieľa. Ako si však môžem byť istý budúcnosťou, keď ani ten autobus nepríde načas, keď týždeň pred odovzdaním diplomovky zmenia smernicu, keď miesto, s ktorým ste počítali, museli odrazu zrušiť kvôli rozpočtu. Nečudo, že potom ľudia neveria už ani cestovným poriadkom či tradičným politikom a dajú hlasy kandidátom, ktorí prinášajú niečo originálne, a namiesto úsilia pracovať na sebe sa snažia prežiť, často na úkor iných.
Pred rokom by som ostal doma alebo ešte lepšie u rodičov, odcvičil si nejaký tréning vonku a spokojne išiel do roboty. Teraz som však chcel ísť na lekciu crossfitu, kde tréner nájde chybičky v cvikoch, ktoré ja sám už pokladám za zvládnuté. Je to veľmi jednoduchý príklad, ale čo čakáte od človeka, ktorý už skoro ráno trieska činkou. Nie je to však len o tom. Podávam to tu ako príbeh človeka, ktorý zistil, že aktívny prístup a akceptovanie kritiky (vystri chrbát – nebuď ako korytnačka) ho posúva ďalej.
Možno som len videl priveľa prednášok od chlapov, ktorí ráno dvíhajú činku, potom odvezú deti do školy, absolvujú niekoľko stretnutí, a večer čítajú knihy. Sám zisťujem, ešte dôležitejšie, ako na sebe pracovať, je naučiť sa žiť v spoločnosti. To, že prídem na tréning o 5 minút neskôr je fajn, pretože aspoň robím niečo pre svoje zdravie. No to, že tým naruším rozcvičku ďalším desiatim ľudom už v pohode nie je.
Mohol by som pracovať z domu, cvičiť si sám pre seba a byť viac-menej nezávislý od systému, skoro ako Waldo Emerson v diele Pustatina. No potom by som možno nikdy nezistil, že aké to je mať deti a diár plný stretnutí. Život nie je iba dvíhanie činky a v niektorých oblastiach sa človek musí spoľahnúť na systém, ak sa chce posunúť ďalej...
