Obe zhromaždenia majú jednu spoločnú charakteristiku: ľudia sa tam idú za nejakým cieľom a netrápi ich, že ostatný môžu ich cieľ považovať za nerozumný, prípadne za šialenstvo. Rozdiel je, že bikeri sú oveľa viac oboznámení so svojim cieľom a sú si vedomí následkov. Preto sa na to poctivo pripravia, tréningom a aj psychicky. Veľa ľudí medzi protestujúcimi však len ide s davom bez toho, aby si utvorili objektívny obraz o situácii.
Nezastávam sa ani jednej strany – proti migrantom a za migrantov a aj keď by som rád vyskúšal downhill bike, nepovažujem to za najideálnejší prostriedok na rozvoj kondície. Určite som však proti akciám, ktorým chýba zdravý úsudok. Hlavne, ak môžu ohroziť záujem iných ľudí. Nehovorím teraz o záujme migrantov, kde niektorí z nich skutočne potrebujú pomoc (a veľa ďalších sa sem príde priživiť, ja viem, ale príživníci sa vyskytujú aj vo vnútri spoločnosti). Výsledkom zhromaždení bolo zatiaľ len to, že narušili priebeh pretekov na Bratislavskom hrade, podľa účastníkov sa dokonca pustili do kameramana a divákov. Nakoniec museli organizátori Bratislava Downhill World Tour úplne zrušiť. To je proti základnému princípu slobody – jednotlivec je slobodný pokiaľ jeho slobodná vôľa nenarúša výkon slobodnej vôle iných ľudí.
Ak vás kamarát pozve na preteky dole kopcom, alebo ich sociálne média opíšu ako niečo, čo by nikto nemal zmeškať, je to dostatočný dôvod na to, aby ste sa spustili dole strmým kopcom? Prečo potom niektorí ľudia idú za cieľom, o ktorom nič nevedia...
