Základom je pozitívny vzťah k danej činnosti, v tomto pripade športovej aktivite. Hovorím teraz najmä o deťoch, u ktorých ešte prevláda tento motivačný faktor. Podchytenie tejto vekovej kategórie je najdôležitejšie, lebo talent treba rozvíjať od útleho veku. Žiaľ, tento pozitívny vzťah sa v poslednej dobe vytráca, záujem klesá. Pred pár rokmi boli napríklad ihriská v okolí môjho paneláku plné detí. Pamätám si, že “futbalisti” sa hádali s “hokejistami” o ihrisko. Dnes je to ihrisko prázdne, plot otrhaný. Občas tam chalani skúšajú triky so skateboardom, inak nič, len ľudia, ktorí venčia panelákové psy.
Podobné je to aj so školskou telesnou výchovou. Deti to berú na ľahkú váhu, nosia si z domu ospravedlnenky a rodičia ich v tom podporujú. Mladí potom nemajú všeobecnú kondíciu, ktorá je základom pre ďalší športový rozvoj. Navyše, upadajúca kondícia jednotlivcov sa prejavuje na vývoji celej spoločnosti. Naši predkovia boli oveľa zdatnejší, lebo sa museli všade presúvať pešo, pracovali rukami a nemali toľko lákadiel.
Druhá vec, čo žiakov priláka k športu, je príklad rodičov. Dieťa napodobňuje činnosť ľudí z bezprostredného okolia. No aj u nich niekedy prevláda nechuť a pohodlnosť, pozorujem to napríklad vo fitnesscentrách. Niektorí ľudia ako keby očakávali, že prídu medzi nablýskané stroje, odcvičia pár sérii, vypijú iontový nápoj a výsledok sa dostaví. Bez prílišnej námahy. No takto to nefunguje. Podstatou sú fyziologické zmeny v tele v dôsledku tréningu, bez ohľadu na to, kde ich dosiahnem. Cvičiť sa dá aj doma s minimálnym vybavením.
Nehovorím, že zlepšením prístupu k športu sa situácia zlepší natoľko, že sa medaily len tak posypú, ale je to možnosť, ako začať. Základ úspechu je prístup spoločnosti k danej aktivite. Nemôžeme predsa uspieť v niečom, čomu neprikladáme váhu, čo je nám ľahostajné. Určite sa veľa povaľačov nájde aj v USA, ktorý to v Londýne vyhrali počtom medailí. No takisto je tam aj veľa ľudí, ktorí to berú vážne a makajú. My sme malá krajina, a preto im, čo sa týka potenciálu, nemôžeme konkurovať.
