Hneď pred štadiónom nás s otvorenou náručou privítal Bill Shankley, jeden z najvýznamnejších trénerov v histórii klubu. Po počiatočnom fotení sme si kúpili lístky na prehliadku štadióna a išli sme obzrieť fanúšikovský obchod. Ceny sú dosť vysoké, no ponuka tovaru je pestrá. Dajú sa tu kúpiť cukríky s hráčmi a logom FC, nálepky s menom konkrétnej osoby (Erika som nenašiel) a klubovým logom, a podobné drobnosti. Samozrejme, široká ponuka dresov: domácich, hosťovských a historických, a aj rôzne módne tričká a iné kusy oblečenia s logom FC, aké inde nezoženiete.
Pomaly sa blížila dvanásta hodina, tak sme sa presunuli von a pri Billovej soche sme čakali na sprievodcu. Po chvlíľi prišli dvaja.: jeden holohlavý, v červenom fraku a druhý v čiernej bunde s logom FC Liverpool. Z oboch sršal strašný entuziazmus a typický liverpoolsky prízvuk, ktorému niekedy ťažko rozumieť. Najskôr nás zaviedli do siene slávy, kde boli po stenách rozvešané fotografie najslávnejších hráčov. Dozvedeli sme sa rôzne zaujímavé fakty, napríklad, že najlepší strelec v histórii klubu Ian Rush nastrieľal 346 gólov.
Po krátkej histórii klubu sme pokračovali do tlačovej sály, kde tréner po každom zápase predstúpi pred média. Hoci je to pomerne malá miestnosť, natlačí až 50 novinárov. Kedysi to bola „boot room“ – miestnosť na uskladnenie kopačiek a tréner tam vysvetľoval taktiku. Odkedy prerobili „boot room“ na tlačové stredisko, Liverpool nevyhral ligový titul. Hovorí sa, že je za tým kliatba.
Z tlačového strediska sme zamierili do domácej šatne. Na stenách viseli dresy hráčov, objavili sme aj Martina Škrteľa. Hneď sme sa aj pochválili sprievodcovi, že je to náš krajan. Holohlavý chlapík ho poznal osobne; stretol sa s väčšinou súčasného kádra.
Šatne boli zariadené skromne. Na rozdiel od Valencie, kde Rafa Benitez zatrhol hráčom prílišný komfort, aby sa lepšie sústredili na zápas, v Liverpoole to bolo naopak. Domáci mali šatne o niečo lepšie ako hostia, ktorí dokonca nemali ani klimatizáciu. Zaujímavé, lebo Benitez istý čas pôsobil aj v Liverpoole. Zo šatní vedie chodba priamo na ihrisko. V stenách sú malé výklenky v ktorých hráči poskytujú rozhovory.
Nad tunelom, cez ktorý hráči vybiehajú na trávnik, je nápis “This is Anfield” (toto je Anfield). Zavesil ho tam Shankley a červená farba má odstrašiť súperov. Domáci hráči sa ho vždy pred vstupom na ihrisko dotknú. Je to taký rituál. Peter Crouch ho dokonca mohol pobozkať, nižších hráčov ako Michael Owen alebo Luis Garcia museli zdvihnúť, aby ho dočiahli – zažartoval sprievodca.
Ihrisko aj tribúny sa zdali menšie, ako v skutočnosti sú. Ani sa mi nechcelo uveriť, že pojmú až 45 525 divákov. Na ihrisko bol vstup prísne zakázaný. (vo Valencii sa mi podarilo poprechádzať sa po trávniku na boso). Dokonca ani domáci tu netrénujú, iba hosťujúci tím v rámci európskej súťaže má možnosť deň pred zápasom trénovať na trávniku. Hostia sú ubytovaní vačšinou v hoteli Radisson neďaleko Anfield Road. Takže aby som si tu mohol zatrénovať, musím byť z hosťujúceho tímu.
Liverpool je slávny klub, no zo štadióna sa ešte dala cítiť taká tá rodinná atmosféra. Napríklad aj tribúny sú pomerne blízko k ihrisku, na rozdiel od niektorých veľkoklubov, kde človek pomaly ani nedovidí na trávik. Sprievodca spomenul, ako sa v minulosti na jednej z nich tlačilo asi 26 000 ľudí. Vtedy ešte neboli oddelené sedadlá a miestenky. Človek si musel vystáť dvojhodinový rad a potom sa tlačiť na tribúne s ostatnými. Ísť si kúpiť občerstvenie bolo vylúčené. Kto bol hladný, mal raňajkovať, kto potreboval na záchod, musel použiť fantáziu, ako uzavrel sprievodca.
V tejto súvislosti spomenul aj obnovené vyšetrovanie tragédie v Hillsborough z roku 1989, keď v tlačenici zahynulo 96 fanúšikov Liverpoolu. Práve preto boli zavedené prísnejšie kontroly a celé tie procedúry s miestenkami. Noviny boli tiež plné tejto udalosti a podľa najnovších zistení (dočítal som sa v aktuálnych novinách) to nebola chyba opitých fanúšikov. Práve naopak, ak by polícia a záchranári reagovali pohotovejšie, polovicu obetí mohli zachrániť. Každý však rád zvalí vinu na anglických “rowdies”, ktorí sú známi svojim vyčíňaním po celej Európe.
Na koniec sme ešte prešli múzeum. Boli tam všetko o histórii klubu, slávnych hráčoch a aj autentické dresy, trofeje a videoprojekcie. Tam sa naša prehliadka skončila. Možno sa v Liverpoole boria s finančnými problémami, no úspechy klubu ostanú v pamäti navždy. O tom sme sa presvedčili pri sledovaní zostrihu pamätného finále z roku 2005, keď Liverpool otočil zápas proti AC Miláno z 0:3.
