Náš štát to nie je schopný kompenzovať ekonomicky - dať zväzom peniaze, nech aspoň tých pár talentov donútia makať. Máloktorý tréner to bude robiť za pár eur.
Pár hráčov založilo akadémie a vybudovalo menšie štadióny. Je jedno, že či na to použili vlastné zdroje, alebo aj peniaze podnikateľov, ktorí sa týmto spôsobom chcú aktivizovať v športe. Podstatné je, že pár detí má kde trénovať a dostane výstroj.
Chýba tam však lepšie systematické prepojenie. Na športových gymnáziách sa rušia športové triedy, alebo sa udržiavajú len naoko. Nezáujem väčšiny detí sa stretáva s nestatočným platovým ohodnotením pedagógov, výsledkom čoho je krívajúci šport - a nie len preto, že deti nemajú dostatočne vyvinuté základné pohybové stereotypy.
Chýba aj tréningový dril z čias Anatojila Tarasova alebo niečo na štýl zázrak na ľade. My sme kedysi po zbabranom zápase tiež behali do kopca, aby sme sa naučili, že na ihrisku treba odovzdať všetko. Na druhej strane, niekedy príliš žijeme v starom systéme, nenaštudujeme si nič o prístupe ku tréningu, a očakávame od hráča výkon, ignorujúc jeho psychiku. Na reprezentačnej úrovni to neobstojí, pretože hráč musí byť schopný sústrediť sa na výkon za každých okolností. Tieto vlastnosti však treba rozvíjať už u detí, a to sa nie vždy darí.
Nie je to len hokej. Až na pár mladých kanoistov má väčšina našich medailových nádeji pre OH v Riu vyše tridsať rokov. Pred rokmi deti prišli z tréningu a ešte hrali vonku do tmy futbal. Dnes sa túlajú po nákupných centrách a hrajú PC hry. Tri hodiny tréningu do týždňa sú fajn pre bežného človeka, ktorý potrebuje zhodiť pár kíl. Profesionálny športovec potrebuje viac. Je to akoby človek prišiel do roboty na 3 hodiny v týždni a očakával plnú výplatu.
Ozaj výnimoční športovci sú dobrí práve pre to, že na sebe makajú a žijú športom. Dnešná spoločnosť takého človeka radšej označí za “sypača” alebo vegána (nemajú ani šajnu, že o čom to je) namiesto toho, aby ho povzbudili a inšpirovali sa.
Do hry vstupuje množstvo ďalších faktorov, často aj biznis charakteru. Hráč musí počúvať klub, pretože tam zarobí oveľa viac, ako na Slovensku. Výkonnosť limitujú aj fyziologické faktory. Po náročnej sezóne je organizmus vyčerpaný a náchylnejší na zranenia. Prsný sval sa neodtrhne len tak z ničoho nič. No a potom ešte zákulisné veci.
Za daných okolností sa môžeme tešiť, keď sa nám podarí pekná prihrávka, alebo sa prebojujeme na turnaj. No o medailových ambíciách môžeme momentálne snívať. Česť výnimkám a športovcom, ktorí majú motiváciu a nájdu si zdroje...
