„Pozri, Sára, dedo nás fotí!“ „To nie jededo, ale môj tatko!“ „Sára, aspoň pred ľuďmi by si mi mohla hovoriť napríkladtatinko.“ Nastupujeme do autobusu.
„Fúúúj! To sibola ty, Kristína!“
„Hurá, naKalváriu! Ja viem, kde to je!“
„Aj ja, tamtoza tým mostom.“
Kalvária sazačína týmto súsoším. Je oveľa staršie ako tunajších štrnásť zastávok krížovejcesty, má viac ako tristo rokov. Kedysi stál na opačnom konci Trnavy, zajužnými mestskými hradbami. Vtedy ním začínala zrejme najstaršia krížová cestana našom území, vedúca pútnikov do blízkej Modranky. Zmizla bez stopy viac akopred sto rokmi. Jej nové miesto medzi stáročnými lipami bolo ešte nie tak dávnocintorínom. Zrejme prvým cintorínom v Trnave však bol priestor okoloHrubého kostola, ohradený múrom. Chodia po ňom, ani nevedia, ľudia z mestado polikliniky alebo na Družbu, takisto aj po pôdoryse dávno zaniknutéhokostolíka, vyznačeného červeným kameňom, zasväteného v roku 1498archanjelovi Michalovi, pod ktorým bola krypta. V roku 1747 vyšlonariadenie o vybudovaní nového, pri ceste do Trstína, kde sme práve teraz.Pôvodne bol ohradený múrom, v roku 1761 k bráne postavené sochysvätcov Vendelína a Severína. O šesť rokov pribudli dve nové, ktorédnes zdobia schodisko pri ceste okolo Hrubého kostola – sochy sv. Petraa Hieronýma. Asi ešte od čias Mateja Korvína tu stál aj mestský lazareta kostolík, zasvätený Fabiánovi a Sebastiánovi. Starí Trnavčania siho ešte pamätajú, až po bojoch o Trnavu v roku 1945 bol nešťastnounáhodou poškodený výbuchom v blízkosti prevážanej munície a mestskýúrad bol neoblomný – namiesto opravy zbúrať. Vraj len čo sa oteplí, pamiatkarizačnú v týchto miestach kopať prvé sondy. Cintorín tu bol zrušený zasocializmu, zub času i mládež poškodili pomníky. Plánovalo sa tuvybudovanie mestského parku, ale z realizácie vzišlo.
Spomínanésúsošie Kristus na Olivovej hore tiež riadne nahlodal zub času. Anjel naoblakoch s kalichom utrpenia v rukách už nemá pravé plechové krídloaj s plecom. Za kovovým zábradlím s mučiarenskými nástrojmi,súvisiace s kalichom, ktorý Ježiš v istej chvíli chcel odmietnuť, spiatraja nič netušiaci učeníci. Bez klaňania sa zhotoveným veciam si pripomeňmeprostredníctvom nasledujúcich 14 obrazov posledné hodiny Ježišovho pozemskéhoživota, ako v ilustrovanom evanjeliu (pokiaľ to vidno):
A sme prizáverečnej scéne pred piatkovým večerom, židovskej začínajúcej sobote. „Decká, sadnite si!“
„Pomóc! Tam je pavúk!“ „Kde? Ja ho nevidím.“
„Tak tuto si sadneme.“ „Dobre, vydržte, toiba nachvíľku. Poďme sa pozrieť, tam sa niečo stalo!“ Na druhej strane zaTrnávkou flekovalo jedno policajné auto za druhým, so zapnutými majákmia húkačkami. Štyri. Škoda, že mám oči vypálené od monitoru a foťákiba s digitálnym zoomom. Taký bezumos – bez rozumu. Niekoho tam tušímpritlačili k zemi, spútali a naložili do auta, tak sa mi marilo.Očividne som videl len veľkú cestovnú tašku, ako zmizla v kufripolicajného auta. Trvalo to všetka asi minútu. Znova siréna a autáodfrčali rovnako rýchlo ako prihrmeli. Tak aspoň toto:
Je čas ísťdomov. Z ťažkých mrakov zrazu začali padať drobné ľadové guľôčky. „Tato, pozri, ja mám tik-tak,a zadarmo!“ Tak to si dám aj ja – ohne zucker!
Ponáhľame saTrojičným námestím domov na Družbu. Trocha sa vyčasilo, ale teplo vyzerá úplneinak. „Baby nepozerajte na to, to je prechlapcov.“
Zdroje informácií z histórie Trnavy:Hadrián Radváni, Jozef Šimončič, Soňa Kazimírová, Milan Kazimír
