Optimista bez dlhodobých plánov, s očakávaním, čo prinesie zajtrajšok, šok, šok, šok... Zoznam autorových rubrík: Trnava dnes a kedysi, Trnava 20. storočia, Trnava 21. storočia, História, Fotky z balkóna, Deti, Fikcie, Lumpáreň, Spomienky, Dedkove spomienky, Tramping, Veselé historky, Úvahy, Súkromné, Nezaradené
Práve som sa vrátil s dcérkou z nedeľňajšej prechádzky, na ktorú nás vytiahli z trnavského paneláku slnko a kolotoče pri neďalekom supermarkete. Malá si v rukách niesla plyšového tučniaka a už ho šťastná ukazuje mamine, ktorá nám prišla otvoriť. „Pekný je?“ „Pekný!“ „Hádaj, čo stál.“ „Päťdesiat?“ „Pridaj, neboli sme v tridsaťkorunovom obchode, ale v Kauflande.“ „Tak deväťdesiat?“ „Sto päťdesiat!“ „Ty brďo!“
Blbý čas. Bol už aj horší, ale nebol veľkonočný pondelok. Mali sme sa len pekne držať hebrejského termínu Veľkej noci, ten bude až pri ďalšom mesačnom splne. Ale nie o tom som chcel.
V poštovej schránke sme dnes konečne našli potešujúcu výzvu – k prevzatiu prídavkov na dve deti – očakávaných 1080 korún. Manželka sa okolo obeda pre ne vypravila na hlavnú poštu. Po odstátí fronty podala paničke za príslušným okienkom papier, a celá ohromená počúva jej reakciu: „Peniaze sú už vybrané!“
„Ochorel mi škrečok, bola som s ním na veterine, doktor mu pichol injekciu a už mu je lepšie. Viete, čo ma to stálo? Päťdesiat korún! A pritom nový škrečok stojí iba dvadsať!“ Takto nahlas rozumovala jedna babka v čakárni u lekára. Cenové relácie naznačujú, že to bolo asi pred ôsmimi rokmi, ale úsmevná príhoda mi prišla na um pre analógiu so synovými patáliami s Nokiou 6300.
„Mladý pán, nekúpite ďalekohľad?“ osloví ma hlbokým altom pred hypermarketom hrdzavá fešanda, oblečená do červeno-zeleného kvetovaného vzoru pod nezapnutou športovou bundou s tromi pásikami ako na oravskej slaninke.
Patrím medzi šťastlivcov, ktorí vsadili na neobmedzené internetové pripojenie firmou T-Com. Uf, už vyše dva roky.
TV moderátor: “A máme tu posledné slovíčko, vážení televízni diváci, na päť písmen, zavolajte už konečne aspoň jeden z vás, mám tu pre vás peniažky, päť tisíc koruniek čaká len na vás. Je to také ľahké slovíčko, také bežné, denne sa s ním stretávate doma, na ulici, v obchode, v práci, na úradoch... Stačí iba vytočiť, teda vyťukať naše číslo...“
Vyhral som auto, od ktorého mám zatiaľ iba pomaly hrdzavejúci kľúčik a blahoprajný list priamo od šéfa tejto veľkoplošnej dobročinnej akcie (pretože vzápätí som sa dozvedel, že rovnaký plechový kľúčik s rovnakým profilom, a teda aj k rovnakému zámku, dostali aj skoro všetci susedia a známi, pripájam sa s blahoželaním).
Oproti mne sa blížila staršia pani. Čím bola bližšie, bolo vidieť, že je viac ako len staršia, možno sedemdesiatnička. Oblečená do starého hnedého kabáta, ktorého strih sa znovu vracal do módy, v tuctovom ručníku, s kabelkou veľkou tak na modlitebnú knižku, a topánky na decembrové počasie nie práve zimné. Tvárou taký oravský typ, príliš vrások od príliš starostí, s nestrácajúcim sa celoročným pigmentom od slnka a zdravého, ostrého vzduchu. Možno aj od pravidelného štamperlíčka na dobrú noc.
