Ladislav Šebák
Ďakujem
Bože, stoj dnes večer pri mne, keď budú žrebovať čísla. Poznáš ma, neotravujem Ťa často, a vieš aj to, že nie som bohvieaký odsúdeniahodný hazardér. Netipoval som už celú večnosť, ale teraz, keď je šanca vyhrať toľké prachy...
Optimista bez dlhodobých plánov, s očakávaním, čo prinesie zajtrajšok, šok, šok, šok... Zoznam autorových rubrík: Trnava dnes a kedysi, Trnava 20. storočia, Trnava 21. storočia, História, Fotky z balkóna, Deti, Fikcie, Lumpáreň, Spomienky, Dedkove spomienky, Tramping, Veselé historky, Úvahy, Súkromné, Nezaradené

Bože, stoj dnes večer pri mne, keď budú žrebovať čísla. Poznáš ma, neotravujem Ťa často, a vieš aj to, že nie som bohvieaký odsúdeniahodný hazardér. Netipoval som už celú večnosť, ale teraz, keď je šanca vyhrať toľké prachy...

Na počiatku bol e-mail, ktorý ma potešil už nadpisom – Prosba od verných čitateľov :). Rád pošlem na požiadanie nejakú fotku vo väčšom rozlíšení ako mi vyšla na blogu, podelím sa mimo verejnú diskusiu radou, s informáciami, prídem na konzultáciu pri kávičke, ako sa mi to stalo v prípade jedného tiež nadšenca pre históriu nášho mesta...

Boli a hádam ešte sú majstri v písaní ľúbostných románov. Pred pubertou, počas nej a možno i potom, dobrovoľne i povinne ako mimočítankovú literatúru som prečítal zopár love stories, no dnes môžem na všetky svetové diela i braky z červenej knižnice pokojne zabudnúť. Dnes sa mi dostalo do rúk pár riadkov, ktoré písala kedysi dávno moja stará mama Agneša Škreková, rodená Šestáková, a ktoré si môj dedko starostlivo vlepil do albumu so stránkami z modrého baliaceho papiera.

Teda tá malá je ale šikovná! Pozri na tie dlhé tenké prsty. Aj ty si mal také. Ako Franz Liszt. To by večná škoda nedať ju na klavír. Alebo aspoň na husle, keď sú klavíry také drahé. Škoda, že sme nemali ani na tie husle, keď si bol malý.

Nie tak dávno som na svojom blogu po jednodňovej návšteve Smoleníc slovom i obrazom trochu predstavil túto malokarpatskú obec, známu hradiskom Molpír, pálffyovským zámkom, jaskyňou Driny, Štefanom Baničom a jeho podpazuchovým padákom... Vynechal som vtedy kalváriu, čo už aj napravím.

všetko najlepšie k Tvojim meninám. Mala si ich aj pred rokom, dvoma, tromi..., prepáč, prezradím - aj pred štyridsiatimi piatimi, to boli Tvoje prvé, keď si mala pol roka. Ale na tie pred piatimi na Myjave sa nedá zabudnúť. V utorok 7. mája 2003 sme namiesto oslavy Tvojich menín chystali ráno veľkú cestovnú kabelu a šli spolu na autobus. V Myjave sme nasadli na spoj smerom na Starú Myjavu, ale vystúpili už pri nemocnici. Odovzdal som Ťa sestričke a sľúbil, že poobede Ťa prídem pozrieť.

Cestou nevnímam oproti bežiacu krajinu za oknom, premýšľam, ako dopadne dnešná návšteva rodného a zároveň krajského mesta. Čo nevidieť ma autobus vypľuje na stanici, šmyknem to cez park a som na pracovnom úrade.

Hodinu sa márne snažím dostať do kúpeľne. A to si chcem len prsty namočiť a pretrieť oči. Naberiem glg vody a prešpricujem si zuby od pečiva. Ani sa nemusím utierať, prehrabnem sa mokrými rukami vo vlasoch a hneď som aj očesaný.

Neviem, kam do Desatora zaradiť jeden z mojich najväčších hriechov, ale sužuje ma už dobrých desať rokov. Do kostola sa s ním však nechodí, teda ani bez neho z kostola. Ide totiž o zradu človeka spáchanú na svojom psovi

- Haló, si tam, bejvalka? Počúvaj ma dobre. To na koho ty posielaš žandárov? Akých šesťsto tisíc som ti dlžný? To čo si dovoľuješ ma udávať? Mám tam prísť a rozbiť ti hubu, aj tomu tvojmu žobrákovi...?