Ladislav Šebák
Mal som dobrého kamaráta,
rovesníka - Jožka Pištu – „Tlačenku“. Asi tak od našich 15 rokov, od prvých vandrov. Nebývali síce spoločné, ale v piatok málokedy chýbal pri vyradenej cukrovarskej mašinke za starou stanicou so svojou partiou, pri umelom jazierku, v kanadách a s torbou plnou snov, za ktorými odchádzal posledný vagón motoráčika na Kúty, plného trampov z Trnavy i prestupujúcich, z Bratislavy. Niektorí šli na dve noci na Jahodník, iní na Bukovú, Cerovú, Brezovú – a v nedeľu sme sa, voňajúci dymom, ihličím, a smrdiaci grošom zišli v staničnom hostinci v Smoleniciach, nazývaného podľa liečiteľských vlastností zlatistého moku – U doktora Lančariča.