Optimista bez dlhodobých plánov, s očakávaním, čo prinesie zajtrajšok, šok, šok, šok... Zoznam autorových rubrík: Trnava dnes a kedysi, Trnava 20. storočia, Trnava 21. storočia, História, Fotky z balkóna, Deti, Fikcie, Lumpáreň, Spomienky, Dedkove spomienky, Tramping, Veselé historky, Úvahy, Súkromné, Nezaradené
Kedysi, keď sa vo vlakoch kradol toaletný papier a v staničných reštauráciách hliníkové lyžice, vlastne to bolo ešte v časoch, keď naše zadky boli otužované dennou tlačou, teda pár rokov predtým, čo som videl prvú rolku harmasana, a skladaný, z jednej strany lesklý hajzelpapier slúžil dospelákom na balenie tarasbulby, som nastúpil do prvej triedy základnej deväťročnej školy.
Ako dobre, že zatiaľ nie sme až taký pravoverný katolícky štát, aby sme v nedeľu pozatvárali hypermarkety. Ak tam ľudia prestanú v nedeľu chodiť, majitelia ich aj sami zatvoria. Kebyže na dedinách zatvoria počas omše krčmy, tam by to malo aký-taký efekt. V dochádzke. Možno.
Nie som pod papučou (fakt, to sa neutešujem). Iba vždy radšej ustúpim. Nenaznačujem tým, kto je múdrejší, respektíve kto menej hlúpejší. Moja žena je veľmi rozumná, ale neustúpi nikdy. Preto po niekoľkých márnych pokusoch trúbim na ústup ja. Nie ako porazený, ale ako záchranca manželstva, minimálne bytového zariadenia.
Dnes som prišiel na jednu vec. Premýšľal som o včerajšej návšteve, no najmä o tom, ako ju posúdila (a odsúdila) po jej odchode moja manželka. Fajčiac na balkóne som, aspoň pre svoje vlastné uspokojenie, pochopil, prečo nemáme súdiť jeden druhého. Je to taká jednoduchá vec. Že som na ňu neprišiel už dávno. Bude tu namieste možno výrok môjho kedysi predáka Milana Jonáša: „Dnes mi to tak páli, až sa sám sebe čudujem.“ Svoj objav uvediem až v poslednom odstavčeku, čoby pointu, keď už musí byť na konci. Nenakúkať naspodok, prosím!
Tak toto už nedá dokopy nikto. Koniec! Definitívny! Takto na smrť rozhádaní sme ešte neboli nikdy. A to sa poznáme už štyri roky, z toho vyše pol roka sme zobratí. Vzala malú dcérku a buchla dvermi. Vraj som ich videl naposledy. Bože, čo teraz?
Stáli sme ráno na autobusovej zastávke. Všetci s ovisnutými ksichtmi, každý ponorený sám do seba, do vlastných starostí. Hoci bez zjavnej príčiny, každý namosúrený na práve sa začínajúci deň.
Včera som si spomenul na kamarátovu úvahu, ktorú vyslovil pri pohľade na svoju obrovskú zbierku pirátskych nahrávok svetového aj nášho bluegrassu. Bol vtedy slobodný, bez priameho dediča, a povedal asi toto: „To som zvedavý, kto po mne zdedí všetky tieto kazety, čo s nimi urobí, premaže ich inými pesničkami, alebo vyhodí na smetisko?“
Matúš 24:5 Lebo mnohí prijdú pod mojím menom a budú hovoriť: Ja som Kristus, a zvedú mnohých. 24:23 Vtedy keby vám niekto povedal: Hľa, tu je Kristus! alebo: Tu! neverte! 24:24 Lebo povstanú falošní kristovia a falošní proroci a dajú veliké znamenia a budú robiť zázraky, takže by zviedli v blud, keby bolo možné, aj vyvolených.
Z niektorých vecí sa mi riadne dvíha žalúdok. Môžem počúvať aj rozprávať hnusné vtipy o hlienoch, výkaloch a ...nič. Zbadám pri chodníku z hniezda vypadnutého čerstvo vyliahnutého neopereného operenca, podobného vyškriabanému ľudskému plodu na billboarde, pri spomienke na ten obraz ma striasa ešte pár dní.
Mám 7 rokov, cez veľkú prestávku v škole Pod Rádiom do mňa začal rýpať jeden tretiak. Zbadala to učiteľka a už ho aj ťahala za ucho (vtedy sa mohlo). „Nehanbíš sa, do takého malého?“ Veď počkaj, keď narastiem.
Pochybujem, či mala Jolana niekedy svoju vlastnú novú bábiku. Otec možno nejakú aj priniesol, bez jednej topánky, strapatú, aj s autíčkom bez koliesok, ale kým sa v mnohodetnej rodine dostalo aj na ňu, bábika bola už naozaj súca pre recykláciu. Teraz má Jolana trinásť a konečne aj svoju prvú, ale živú bábiku.
Nepamätám sa, kedy som naposledy pozeral do slovníka cudzích slov, ak som sa s nejakým stretol ešte ako dieťa, opýtal som sa mamy, neskôr hneď toho, kto pre mňa dovtedy cudzie slovo práve vyslovil.
