Optimista bez dlhodobých plánov, s očakávaním, čo prinesie zajtrajšok, šok, šok, šok... Zoznam autorových rubrík: Trnava dnes a kedysi, Trnava 20. storočia, Trnava 21. storočia, História, Fotky z balkóna, Deti, Fikcie, Lumpáreň, Spomienky, Dedkove spomienky, Tramping, Veselé historky, Úvahy, Súkromné, Nezaradené
V rukou písaných životných spomienkach môjho starého otca Jána Škreku z Hrnčiaroviec pri Trnave nechýba ani epocha Slovenského štátu. Nekomentuje však zákulisie dejinných udalostí, opisuje len svoj príbeh a príbeh svojej mladej rodinky, tak, ako ho videl svojimi očami a cítil na vlastnej koži.
Kedysi, keď sa vo vlakoch kradol toaletný papier a v staničných reštauráciách hliníkové lyžice, vlastne to bolo ešte v časoch, keď naše zadky boli otužované dennou tlačou, teda pár rokov predtým, čo som videl prvú rolku harmasana, a skladaný, z jednej strany lesklý hajzelpapier slúžil dospelákom na balenie tarasbulby, som nastúpil do prvej triedy základnej deväťročnej školy.
alebo Ako si naši predkovia chleba vážiť vedeli Znovu som trochu načrel zo spomienok svojho nebohého starého otca Jána Škreku, ktoré si pred pár desaťročiami ako dôchodca zapisoval do zošitov:
Štefana som spoznal ešte v Skloplaste. Usmiate úprimné oči, prešívaný kabát na drobnej postave, ušianka na neposlušných vlasoch, v ruke vedro s maltou či čerstvo zarobenou sadrou a opravoval po halách odŕcané rohy po šoféroch baterkových vozíčkov. Neskôr som ho v rovnakej uniforme vídaval na čerpačke. To bolo ešte pred Nežnou, keď sa v robote „mohlo“ piť.
„Veríš na náhody?“ - spýtala sa ma hlavná hrdinka bodkovaného príbehu a nečakajúc na odpoveď, pozerajúc na haldy snehu za oknom, pokračovala:
Trnave a jej obyvateľom, domácemu slovenskému a nemeckým hosťom (až od roku 1531 sa sem húfne sťahovali pred osmanskou hrozbou aj Maďari), venovali uhorskí vládcovia zvláštnu pozornosť. Najznámejšími sú asi kráľovské privilégiá z roku 1238, akým sa predtým dostalo iba hlavnému mestu - Stoličnému Belehradu (dnešný Székesfehérvár).
Nechcem spomínať na studené večery na námestí, zahrievaného zapálenými rečníkmi z balkóna divadla, na trikolóru v klope montérkového plášťa, na živého hada z prvých nebojácnych, čo pomedzi výrobné haly okrem štátnej zástavy niesli na trh aj svoju kožu a kožu svojich detí. Nechcem tu spomínať na VPN, na samizdat Dialóg, štrajkový výbor, na vyhadzovanie údajne arogantných ľudí z vedenia, ich nahradzovanie údajne nearogantnými priateľmi.
Holubník. Táto prezývka ešte pred pár rokmi ZDŠ a potom ZŠ na Hollého ulici v Trnave žije už len medzi pamätníkmi. Dnes je tam tanečné konzervatórium a rovnako súkromná ZUŠ (balet), no kedysi po vzniku ČSR tu zriadili meštiansku školu. Onedlho po jej zriadení tu, v dávnom Adalbertíne, dral gate aj môj nebohý starý otec. Jeho spomienky na roky 1924 - 1926, učiteľov a spolužiakov, ale nie len na nich, môžu byť pre mnohých zaujímavé.
Vôbec neboli dušičky, vonku nepadali traktory, bolo ku koncu júna, občas osviežujúco spŕchlo a hneď na to sa v slnkalúčoch zajagali strapce asi kyslých višní, ktoré nik neoberal, hoci sa už tak pýtali dolu. Pod višňou dva dlhé rozťahovacie stoly, vyslobodené z haraburdia v šope, okolo pár lavičiek, takých, čo by ich spred priedomia nik neukradol, ak - leda na kúrenie.
O polnoci na svätého Jána sa na zrúcanine hradu Korlátka stačí pomodliť jeden Otčenáš, aby sa otvorilo bralo pod zvetranými kameňmi a v ňom ukázala sieň plná pokladov, skoro ako pod kostolom v Rennes-le-Château alebo v Alibabovi. Má to iba jeden háčik - modlitbu treba bezchybne odrapkať odzadu dopredu, inak sa človek do šenku na Rozbehoch živý nevráti. Z tých, čo sa vrátili s nošou zlata a živí, takisto nik nestretol - otŕčať sa pokladom by bolo ešte nebezpečnejšie ako sa k nemu dostať.
Ak raz budeme môcť putovať časom, na cestu do roku 1925 návštevníkom Trnavy príde vhod malá brožúrka s plánikom mesta i s navrhovanou poznávacou turistickou trasou. Vítané sú aj hromadné školské výpravy.
...urobil jamku. Najlepšie to šlo tomu, kto ešte nosil po zime hnedé kožené baganče s remienkom, no najdôležitejší na nich bol kovový mesiačik na podpätku, ktorý mal na mnoho a mnoho rokov zabrániť zodratiu podošvy a zachovať tak nezničiteľnú obuv ako štafetu pre mladších súrodencov.
Odpoveď som našiel hneď v úvode spomienok môjho starého otca, ktoré začiatkom 80. rokov minulého storočia rozdal v niekoľkých exemplároch svojim siedmim deťom: "...Ak by som mal písať tieto moje životné spomienky len pre seba samého, nemalo by to v podstate veľký význam, lebo ich mám v duchu pred sebou tak, ako aj celý môj uplynulý život. Ja však chcem, aby moje deti vedeli, ako som od útleho detstva prežíval svoju mladosť i svoj už dospelý vek, slovom - všetko ako to v celom mojom živote prebiehalo ešte prv, ako oni prišli na svet a ja som sa stal ich otcom. Verím teda, že tieto moje spomienky, ktoré im pri dožití mojej sedemdesiatky predkladám a venujem, príjmu s láskou a možno z nich načerpajú aj mnoho poučenia pre svoj ďalší život..."
Keď som sa v deň výročia VOSR minulý rok driapal za zvonmi na jednu z veží Dómu sv. Mikuláša v Trnave (ktorý do dvoch dní po mojej návšteve vyhlásil pápež Benedikt XVI. za Baziliku minor - ale netreba v tom hľadať súvislosť), netušil som, že to nebude môj posledný výstup s ohromnou pravdepodobnosťou vystrelenia duše vysokým krvným tlakom kamsi na Psiu hviezdu. Ale bez úhony som to vtedy prežil, a predchádzajúcim výstupom na Mestskú vežu dokonca prekonal aj svoj osobný, vyše 40-ročný výškový rekord - prvú a poslednú jazdu na veľkom reťazovom kolotoči. Bol som si na istom, že podobných krkolomných kúskov som zakúsil do smrti dosť a bez podobných adrenalínových šokov koncom tohto roka šťastne oslávim abrahámoviny. Lenže...
Znovu som sa začítal do spomienok môjho nebohého starého otca a znovu som si povedal, že niektoré riadky napísané úhľadným úradníckym písmom obyčajnou ceruzkou do niekoľkých školských zošitov by mohli byť celkom zaujímavé nie len pre jeho, čo do počtu, bohaté potomstvo. Zhodou okolností táto kapitola pokračuje rokom 1929, bezprostredne za tou, ktorá tvorila gro minulého článku. Nevybral som ju náhodne, je tu istá podobnosť s dneškom.
V sobotu som sa motal s fotoaparátom okolo súsošia Najsv. Trojice v Trnave. V jednej chvíli mi za chrbtom zavŕzgal bicykel a ani som sa nemusel obzrieť, kto to pri mne zahamoval, stačil pozdrav: Ahoj, Bifľoš! Jasné – niekto spred štvrťstoročia z večernej priemyslovky, a v takejto zime na bicykli – tak jedine Majka Mikušová. Strojárine nezostala verná, po Nežnej revolúcii študovala to, čo ju naozaj bavilo, dnes je katechétka. Náboženstvo je aj našou najčastejšou témou, keď sa náhodne stretneme, nebolo tomu inak ani predvčerom.
Bože, stoj dnes večer pri mne, keď budú žrebovať čísla. Poznáš ma, neotravujem Ťa často, a vieš aj to, že nie som bohvieaký odsúdeniahodný hazardér. Netipoval som už celú večnosť, ale teraz, keď je šanca vyhrať toľké prachy...
