Včera,16. 6., by mal môj ujco Janko 66 rokov. Hoci sa narodil v Hrnčiarovciach adorástol v Trnave na Bočnej ulici v domčeku s pomyselným nápisomna štíte - Chudoba cti netratí,oženil sa do tohto prekrásneho kraja, kde koncom minulého roku našiel aj miestosvojho odpočinku, v blízkosti hrobky grófov.
Smeveľká rodina, ale aby sme nespôsobili kolaps v doprave, na staniciv Trnave sme si dali zraz len v minimálnej formácii.
Za polroka od Jankovho pohrebu mu pribudli dvaja spoločníci. Viac kopania ako hrobáritu práve majú elektrikári, cintorín bude mať čoskoro osvetlenie. Prerába sa domsmútku, má dolu strechu. Pri plote je čerstvo zavedený vodovod, pri ňomniekoľko zelených krhiel s nápisom OÚ. Tipujeme, koľko minút by vydržalibez pripútania reťazou na niektorom trnavskom cintoríne, kde nie jev bezpečí ani mŕtveho nos medzi očami, nieto kahance, kvety, vence, ktorésa dajú znovu premeniť na drobné (eurá).
NeďalekoJanka stojí prvá zastávka kalvárie. Ďalšia s rímskou dvojkou už stojí mimocinter, vidno je i ďalšie, ako lemujúmierne stúpajúci chodník do lesa. Do piatej máme čas, vyberieme sa po ňom.
Naniektorých podstavcoch boli ešte dobre čitateľné mená donátorov, po novom sponzorovjednotlivých kaplniek.
Chodníkso štrnástimi míľnikmi s výjavmi posledných hodín Kristovhopozemského života sa začal podobať na závit skrutky s pravidelnýmstúpaním.
Chodníksa obtáčal okolo ľudskými rukami očividne upraveného kopca, zrejme dávnehohradiska, obývaného susedmi neďalekých Molpírčanov.
Niektorýmkaplnkám zub času odhryzol zo striešky kríž.
Nievšade dovoľoval terén zvečniť si kaplnku v celej svojej kráse.
Medzistromy prenikajúce svetlo prezrádzalo temeno kopca s lúkou.
Najprvsme uvideli tento kostolík, či skôr kaplnku.
Bolisme prekvapení, nik z nás tu ešte nebol, hoci pár desiatok metrov odtiaľtouž veľakrát, aj desiatky rokov dozadu. Teta Božka a moja mama, dvojičky,si spomenuli na jaskyňu Driny, že v nej boli naposledy akožiačky ľudovej školy – dobrých 60 rokov dozadu. Božka nahlas zauvažovala: „Ná doví, či sa otftedy tý kvaple v jaskynenespojili“.
Keď smesa trochu rozkukali, oproti sme uvideli aj imitáciu dávnej scényz Golgoty. Diery v postranných krížoch naznačovali, že v nichboli alebo mali byť pripevnené aj korpusy dvoch zločincov. Hádam nezmizlipreto, že boli z hliníkového plechu. Ako v tom vtipe, kde sa učiteľautoškoly pýta Deža na zákazovú značku, ktorú bez povšimnutia minul: „Aká tobola značka?“ „Vrátime sa? Žeby hliníková?“
Pohoda.Trochu som si obzrel kaplnku s gotickými oknami.
Bude totá sakrálna stavba (vľavo hore) v blízkosti hradu na rytine od SamuelaMikovínyho (1686-1750).
Určiteprešla po vojnách a požiaroch prestavbami, nemá vysokú vežu ako na rytine (výrez),ani nápadne súmerný kopec ešte nie je zalesnený. Znamená to, že niektoré dnešnélipy môžu mať aj 250 rokov. Do bočnej steny kaplnky je zrejme druhotnevmurovaná stará kamenná doska s nápisom rodiny pochádzajúcej z Mane(pôvodne Magna = Veľká) v Požitaví.
Vrátilisme sa na chodník. Pomedzi stromy bolo vidno blízky Smolenický zámok. Chodníkzačal klesať a čoskoro sa ukázalo, že tvorí akúsi slučku lasa, hodeného nahomoľu s kaplnkou. Doviedol nás späť k prvým zastaveniam krížovejcesty a znova sme sa ocitli na cintoríne. Plamienky v kahancoch ešteposkakovali, elektrikári sa už vyparili, zelené krhly s veľkým červeným OÚdosiaľ nezmizli. Pôjdeme až na šiesty autobus, ako niekto navrhol, prejdeme saešte k zámku.
Malisme šťastie, brána bola odomknutá, hoci pre verejnosť bude zámok sprístupnenýaž v júli a auguste. Práve sa tu konal 6. ročník nejakéhomedzinárodného kongresu, informátor nám dovolil pomotať sa po parkovisku nanádvorí.
Fotiťsa tu veľa nedalo, zábery kazili zahraničné autiaky. Môj druhý ujco, iniciátortohto rodinného podujatia, ktorému ako samozvanému vodcovi našej družiny sadladávna prezývka Kapitán Ignatievič, zavelil na ústup. Poznal skratku popod zámokk železničnej stanici. Spustili sme sa dolu svahom, kde sa podľa jeho slovminule lyžoval. Mali sme vyjsť niekde pri družstve a odtiaľ by to malo byťkúsok na stanicu. Na konci lúky voňajúcej materinou dúškou však žiadny chodníkcez staré raždie v lese neviedol, a po jeho prekonaní stál v cestevysoký plot. Nečudo, ako vysvitlo, od pamätnej lyžovačky ubehlo 35 a polroka. Takže nazad hore voňajúcou lúkou. O chvíľu sme narazili na Lesnú ulicu,vedúcej na Zámockú a už sme boli v centre dediny. Na zastávke stáloniekoľko ľudí. Kapitán Ignatievič sa otočil na zvyšok fučiacej a ubolenej výpravy:„Mali ste ščascí, za chvílu ide avtobus.“ Nie my, on mal šťastie. Boli by smeho uviazali na neďaleký stĺp hanby, pripomínajúci falus.
