Začalo sa to tým, že som sapoobede strašne prejedol, až ma premohli driemoty. No nebudem dlho napínať, jasné,šlo len o sen. Za bieleho dňa som zaspal ako malé decko, čo decko – ako starýdedo. Aj vo sne som vedel, že je koniec januára, preto tak aj vyzeralo počasie.Na Hlavnej ulici sa rozsnežilo.
Netrvalo dlho, a z nenápadnéhosneženia to vyzeralo na riadny blizzard.
Ledva som prišiel Trojičnénámestie. No najhoršie sa ešte len blížilo. Zatemnená obloha jasne oznamovalasnehovú búrku. Čo jasne – temne!
Deti, ktoré sa vybrali doneďalekej promenády kĺzať sa po blate, sa v panike rýchlo vracali dovykúrenej škôlky. Mrzli im slzičky, paniučiteľky ich vo fujavici nedokázali s istotou zrátať – slzy nie, detičky.Jedna z učiteliek mi ešte stihla vynadať, lebo si myslela, že som z bulváru.A ja tu len tak, milovník a dokumentarista môjho mesta.
Dobre som spravil, námestie som čoskoroopustil aj ja. Čím som sa viac blížil k Hrubému kostolu, zima poľavovala. Otužilíľahkoodenci, svätí Hieroným a Peter, pri schodisku smerom na Družbu boliuž v pohode, mimo snehovú búrku.
Keď som prišiel k Vodárni,už sa na mňa usmievalo slniečko a čašník so svojím šéfom. Nalial zadarmo šumivéhovína každému, kto v panike nestratil hlavu. Kto stratil – mal smolu. Kamby mu to nalial, do gatí?
Síce som sa hneď na začiatku priznal,že šlo len o sen, mokrý, studený a nakoniec aj teplý a slnečný, stálesi neviem vysvetliť, kde sa mi vo foťáku vzali tie zábery...
