Jeho kamarát na druhej veži,ktorá v priebehu minuloročných záchranných prác dostala komplet novústrechu, bol podľa štyroch arabských číslic vytepaných na vrchnom chvostovompere vyrobený v roku 1570, iba tri roky po obrovskom požiari mesta. Doroku 1577 bol administrátorom ostrihomského arcibiskupa Mikulášom Telegdym určiteumiestnený na duté plechové vajce, ktorým je zakončená strecha. Podľa dobovej rytinyboli v čase predchádzajúceho požiaru Trnavy veže dómu ozdobené veternicamiv tvare polmesiaca, ktorý je spolu so šesťcípou hviezdou súčasťoumestského znaku, zachovaného na odtlačku mestského pečatidla na dokumente už z roku1347. Vajce, v ktorom je voľne uložená tyč s veternicou - kohútoma hviezdičkou s dvojramenným krížikom s ukrižovaným Kristom (zozeme voľným okom neviditeľným, nieto ešte nápisy na ňom - INRI a DOMINE MEMENTOMEI) - plní zároveň funkciu takmer mŕtvej poštovej schránky medzi ľuďmi niekoľkýchdesaťročí až storočí. Žiaľ, čo a kedy napísali starí Trnavčania týmdnešným, sme sa pri rekonštrukcii v roku 2007 nedozvedeli, nejaký akrobat s dlhýmiprstami pred asi dvadsiatimi rokmi v guli nechal iba dieru a kushorolezeckého lana. Dostal sa zlodejský kaskadér aj do severnej schránky? To sarobotníci a pamiatkari mali dozvedieť už na druhý deň.
Koľkokrát boli v priebehu 431rokov kohúty z kostola dolu, či koľkokrát za nimi vyliezol dávnykonzervátor – nevedno. Chýbajú záznamy. Vieme o zásadných prestavbáchkostola v rokoch 1618 až 1629, oprava po požiari (1666) v roku 1676. Žiaľ,nedozvedel som sa hneď za čerstva na mieste činu, či je práve sňatý kohútrovnako starý ako jeho už rok zrekonštruovaný a pozlátený kamarát. Akoobyčajný smrteľník som sa nedostal do dvora farského úradu, ktorý som podľasmeru lana natiahnutého z veže typoval na miesto pristátia. Jeden z výškovýchrobotníkov, ktorý za sebou starostlivo zamkol okovanú bránu, ma horniackymprízvukom odkázal na stavbyvedúceho Kyjaničku, ale nevypátral som ani jeho, aniplechového kohúta, ktorý keby ležal vonku na ulici, zmizol by bez stopy skôrneďaleký liatinový poklop kanála, a to je iba z konca minuléhostoročia.
Kohúti nemuseli ísť dejinami stáleruka v ruke. Severná veža pri požiari v roku 1666 vyhorela až po podvežovúkaplnku, prišla v podstreší o kamenné gotické chrliče dažďovej vody. Čiho oheň zničil a vyrobili nový, som mohol pri troche šťastia vedieť užpredvčerom. Viac nám povie možno aj obsah vajca, ktoré bolo spustené z vežehneď na druhý deň, teda včera ráno. Okrem toho, že viem, čo bolo skôr na zemi, čivajce alebo kohút, viem ešte to, že vo vajci boli nájdené nejaké mince. Ak dážďnezničil prípadné dokumenty, budeme vedieť ešte viac. Ak tam boli, pôjdu poošetrení do archívu, nahradia sa kópiami, pridajú súčasné doklady o životemesta, mince... a v novej replike vajca tento odkaz budúcimgeneráciám poputuje spolu s vynovenou veternicou hore na severnú vežu Dómusv. Mikuláša.
Veternica v tvare kohúta sa pomaly posúva dolu, aby o chvíľu zmizla na dvore niektorej z historických budov. Kto má doma klasické plechové vedro, môže si urobiť predstavu o veľkosti na kostole inak nepatrného kohútika. Vo vedre pravdepodobne cestuje šesťcípa hviezda s krížikom. Škoda, obloha je zatiahnutá, škoda, že nemám optický zoom.
Akrobatické kreácie robotníkov na fošniach lešenia v chladnom predpoludní sleduje okrem mňa ešte jeden divák. Dali sme sa do reči, niečo podobné videl v New Yorku, kde podobnú prácu robili Indiáni, nepoznajúci závrate.
A tu debatujú naši, Slováci, akoby na terase jednoposchodovej reštaurácie. Sú spokojní, kohút je v bezpečí dolu, aj slnko sa odvážilo vykuknúť.
Takto bude vyzerať o pár týždňov aj veternica zo severnej veže dómu.
