S asi rovnako starýmbratrancom cupitáme po chodníku, ktorého trasu dávno pred ľuďmi určili okolitékopce. Ctibor má okolo krku reťaz zo zlatohnedých špekáčikov, ja nesiemv rukách niekoľko viazaničiek mladej cibuľky s cíbikmi. Sú voňavé,ale strašne mi od nich smrdia ruky. Za nami idú naši tatkovia, mladšíz nich, Staňa, nesie štrngotajúci ruksak.
Iba prednedávnom násv Trnave navštívil otcov najmladší brat z ďalekého Písku. Prišiel ajs asi sedem-osemročným synom. O pár dní sme v čisto mužskejzostave už sedeli v osobáku do Trenčianskej Teplej, odtiaľ nás dymiacamašinka doviezla cez Vlársky priesmyk do stanice Popov-Bylnice, z ktorejbolo ako na dlani vidieť rodnú dedinu našich otcov – Štítnú nad Vláří.
Spomienky na časy dávno minulé sadvom bratom začali vybavovať už tu. Práve na tejto stanici bol našich tatkovasi v našom veku vyprevádzať ich tátaJosef, už vdovec, o to starostlivejší otec ôsmich detí. Bola okupáciaa Josefových dvoch najmladších synov vybrala charita vo ValašskýchKlobúkoch na letný tábor do Rajnochovíc. Pomohol aj miestny farár Dostál.
Zo stanice sme zišli popod mosta pomaly kráčali do dediny. My malí vpredu, aby nás mali rodičia naočiach. Obzerali sa, koľko nových domov zasa pribudlo, až po stanicu.V strede Štítnej, pred oploteným obecným parkom, býval ich najstarší brat,Josef. Otec mu hovoril páter Josef, pretože každú voľnú chvíľu trávil v tunajšomkostole. Nezdržali sme sa dlho, spoločne sa šiel navštíviť cintorín. Tatínek im zomrel tiež predčasne, keďmali vyše dvadsať. Ukázali nám aj hrob dievčiny, ktorú nechtiac zastrelil jejmilý, aj hrob organistu Kulíška, kováča Strnada, pekára Cepka i Kolínka,krčmára Lišku, krčmárky Hnaníčkovej, obchodníka Šebáka (nie z rodiny), krajčíra Ďulíka... (mená som si teraz samozrejme musel pripomenúť nazretím do otcovýchPamětí).
Konečne sme si šli sadnúť do hospody. Od nepamäti tu boli hneď tri,lemujúce pravouhlý ohyb dediny, taký bermudsko-štítenský trojuholník, kde bezstopy mizli akurát tak výplaty. Postupne sme vystriedali všetky tri, av každej zahrmeli výkriky prekvapenia: „Stando! Láďo!“ Kamarátov boloneúrekom, bolo komu ukazovať svoju pýchu - synov. Nám dvom krpcom sa najviacpáčila sodovka, otcom pivo.
Bol čas ísť ďalej a opustiť hospodu, kde náš dědáček, ťažko ranený veterán italského frontu, svojho časuvyhrával stávky v preťahovaní prostredným prstom. Silu mal ako býk, vyhralaj stávku, že na chrbte odnesie naraz tri mechy cementu. V obchodefotrovci nakúpili fľaškové pivo, špekáčiky, cibuľu a pečivo. Chcelinavštíviť ľudí a miesta, s ktorými boli spútaní spomienkami. Vybrali smesa na kopanice. Opačným smerom bol Maštinec, kde dědáček šesťkrát do týždňa po 12 hodín rozbíjal ťažkýmkladivom skalu. Šli sme okolo školy, kde za válkybývali Nemci, okolo Járku, vlievajúceho sa do Vláry, v ktorom máčalikonské mäso pre svojich vlčiakov, od čoho miestne vyhladované deti riadne bolelizraky.
Cupitáme po chodníku... Ctibor máokolo krku reťaz zo zlatohnedých špekáčikov, ja nesiem v rukách niekoľkoviazaničiek mladej cibuľky... Za nami idú naši tatkovia, mladšíz nich nesie štrngotajúci ruksak. Počujeme ich hlasy: „A támhle jsem pásával sedlákovi husy, od desetlet krávy... a támhle...“ Pozrieme lepšie, a oni plakali ako malíchlapci. Obom padali slzy ako hrachy. To bola sranda! Konečne vidím revať aj jajeho, nech vie, aké to je. Doteraz som plakával len ja, keď ma zmlátil zahocijakú blbosť, aj za to, čo vyviedli mladší súrodenci. Na natešenom Ctiborovividím, že má podobné skúsenosti, ani škodoradosťou nešetrí. Dobre, že námnevidia naše uchechtané ksichty. „Atúdle... a támdle...“ počujem zas uplakaného strýka Stana z Písku.Cha-chá!
Dnes sa im nesmejem. Už viem, žechlapov nerozplače obyčajné pivo. Pred niekoľkými rokmi som sa odvážilv meste otvoriť ťažkú drevenú bránu. Chodil som okolo nej roky ako okolo13. komnaty, takmer každý deň. Do svojich desiatich rokov som ju otvárala zatváral denne niekoľkokrát, a teraz, mocný chlap, zbieram odvahustlačiť starodávnu mosadznú kľučku a nazrieť do svojho detstva. Odvážilsom sa a znovu som stúpal po rovnakej kamennej dlažbe, na ktorú teraz kvapkalimoje slzy. Podobný pocit som prežil v autobuse, keď som po troch rokochznovu uvidel kostolné veže rodného mesta. Alebo keď som iba po týždňovomautostope naprieč Rakúskom prechádzal pešo trasou zaniknutej železnice Linz –České Budějovice, tak na hraniciach by som tuším vybozkával českého colníka.A to som prišiel iba do bývalej domoviny, Kúty boli ešte ďaleko. Až potýchto osobných skúsenostiach som pochopil, čo je to starootcovská roľa, a prečosú ruky domovom, na ktorých sa smie plakať.
