Osobne som romantiku tohto druhu, ale takú ozajstnú, v origináli, za svojich takmer 50 rokov nikdy nezažil, nečudo, v meste sa folklór vidí či počuje len na pódiách – aj tie skutočné babky v krojoch, teda asi v 70 sukniach, so zapletenými vlasmi pod vyšívaným ručníkom, v teplých vlniakoch a kožených čižmách už asi vymreli, alebo už nevládzu zájsť do mesta na rínok alebo pobožnosť.
Nikdy som nebol skalným fanúšikom folklóru, neviem, čo to na mňa v posledných (akože ostatných) rokoch lezie. Som vďačný mladým ľuďom, ktorí sa venujú ľudovej hudbe, tancu... mojím ostatným veľkým zážitkom bolo vystúpenie malinkej Martinky Bobáňovej z Terchovej, pre mňa víťazky talentovej súťaže.
A predsa som sa aj ja kedysi nepasívne zúčastnil jedného starého, nefalšovaného ľudového zvyku, o ktorom som už viac ani nepočul – drevené figúrky s Jezuliatkom v jasliach uprostred betlehemu vo mne zobudili dávnu spomienku na koledovanie, aj na pár veršíkov, čo nás naučila mama, kým nás troch najstarších vystrojila do studeného večera k svojej sestre – našej tete Božke. Našťastie, bývala s mužom a ich deťmi asi v našich rokoch v prístavbe z druhej strany dedkovho domu, v ktorom sme vtedy bývali. Myslím, že to nebolo na Troch kráľov, bola už tma, zrejme prvý vianočný deň. Koleda znela:
„Čo koho do toho, ked Ježiška lúbim,
Ket pójdem na jarmek, volačo mu kúpim.
Cukrové, jabĺčka – to je pre Ježiška,
Aby sa raduval v tých malých jasličkách.“
Ešte tam bol jedna sloha, z ktorej som si zapamätal už len
„...a tá sprostá sova zdaleka sa dzíva...“
Mohol som mať ale dva-tri roky, sestry boli o málo staršie. Nevedel som vtedy, čo je to „čokoho-dotoho“ – ponášalo sa to na slovo „čukuláda“, ktorú občas otec kúpil cestou z roboty a nalámal nám ju na niekoľko kúskov (netušil som, že to je po našom „čo keho do teho“). Myslel som si, že je to nejaká sladkosť, lebo keď náš trojhlas pred Božkinými dverami doznel, vpustila nás dnu a vyfasovali sme každý jeden keks s plnkou – oveľa neskôr, keď som si niekedy našetril 60 halierov, som si ho aj sám kupoval. Mal priesvitný obal, na ktorom bolo modrými písmenkami napísané Romanca. Oj, alebo trochu drahšia Princezka, to bola tiež dobrota. No a teraz sme mali každý jeden celý keks iba pre seba!
Naradostení sme s pokladmi dobehli domov. Mama nám maškrty jemnučko vzala a položila na stôl, pre istotu – čo keby k nám náhodou tiež niekto prišiel koledovať, čo by im dala? Dlho netrvalo a po dunení dubových schodov sa spoza dverí manzardky ozval trojhlas Božkiných detí:
„Čo koho, do toho, ked Ježiška lúbim...“
Čo koho do toho...
Tradície vymierajú. Neviem, či sa niekde na Slovensku bude brodiť snehom od drevenice k drevenici skupinka detí v kožúškoch, s papierovými korunkami na strapatých hlávkach s červenými ušami, s betlehemom na krku, možno na niektorých verajach domov zostanú kriedou napísané iniciálky troch malých kráľov a nový letopočet... A možno si túto scénu iba pozrieme v teple panelákového bytu v televízii v nejakom starom dobrom čierno-bielom filme.