Možno strata pamäte, možnoneuveriteľná podoba a preto ten omyl. Človek sa nechce strápniťa priznať si „sklenú Rózu“. Kebyže som odvážnejší, dialóg by sa moholvyvíjať aj inak, napríklad (vymýšľam si): „A odkiaľ sa vlastne poznáme?“ „Nopredsa raz sme spolu silvestrovali na chate, kde to len bolo...“ „To som asinebol ja...“ „A strašne si sa tam opil...“ „To asi nie, to som nebol ja...“ „Apotom si ukazoval holý zadok...“ „Tak to som určite nebol ja!“ „A ráno sme šlido lesa a stretol nás medveď, a všetci sme sa zľakli, len ty si sa mupostavil do cesty...“ „Tak to som bol určite ja!“
No raz sa mi stalo niečo celkominé. Nastupoval som v Jablonici na „brňák“, ktorý prechádzal cez Trnavua pokračoval do Levíc. Všetky miesta obsadené, iba pri drobnej potmavšejpaničke bolo voľno. Aj vďaka tejto situácie sa mi vybavila iná, veľmi podobná, asispred 35 rokov. Zrazu som bol v prváckej triede ZDŠ na Engelsovej ulici v Trnave,za lavicami s kalamármi s vyschnutým atramentom dvojice žiačikov, vpravopri dverách sama ako prst sedí drobučké dievčatko tmavej pleti, Táňa Poláková.Na mená som macher, ale len na tie dávne. Tie najčerstvejšie zabúdam okamžite,hneď po potrasení ruky alebo zoznamovacom bozku. Vidím znovu Táňuv bielych krátkych šatočkách, o to viac vyniká jej hnedá pleť.Znamená to, že už je pomaly leto a ona si za celý školský rok nenašlav triede kamarátku, ani ony ju. Do školy i z nej ju sprevádzamama, aj keď bývajú len neďaleko školy, na Pionierskej. Viac o nej niktonič nevedel. To nás museli hľadať rodičia až do večera. Hneď sme sa zabudliniekde v Ružovom parku, pri Trnávke, na detskom ihrisku..., raz sme zašliaž kamsi za mesto, do Všivavého hájička. V zime to bolo ešte lepšie –kĺzačky dole brehom do Ružáku na školských kabelách, až z nich drevené peračníkyvyletovali, alebo okolo Pamätníka SNP, v podkovaných bagandžiach. Táňu mi vždybolo ľúto, bola mimo týchto radovánok, ani v škole cez prestávku som ju nevidels nikým prehovoriť. Chalani sa s babami ani nemohli baviť, dostali byprezývku Dievčenský pupok.
A táto panička po 40-ke bolaTáňa. Profil ako egyptská princezná, čierne oči plachej srnky. Mal som konečnešancu odčiniť svoju dávnu spoluvinu, keď sa nik nechcel baviť s tichým cigánčaťom.Hoci chyba bola určite obojstranná, Táňu chránil pred svetom akýsinepreniknuteľný obranný štít. Konečne som sa odvážil: „Nechodili stev Trnave na základnú Pod Rádio?“ Prekvapene pozerá na mňa tými čiernymistudňami a prikývne. Prekvapujem ju ďalej, keď jej poviem, kde bývali, keďopíšem jej mamu. Ale na mňa si nevie spomenúť. „No, ja som neskôr prestúpil naGorkého, a kopa našich spolužiakov na novootvorenú školu vo Vozovke, PaľkoGubrický, čo býval pri zelovoci na Kollárovej, sa odsťahovala až kamsi doGalanty...“ Nespomenula si ani na Milana Jauru, čo nevedel urobiť kotrmelec,ani na Milana Oravca, ktorému nespravodlivý Mikuláš priniesol okrem sladkostí,banánov a pomarančov aj 27-farebné večné pero, kým ostatným len nejaké štolverky, zopárarašidov a prachobyčajné jabĺčko. Niečo jej hovoril iskričkový sľubv Kine Sloboda, pioniersky vo Figare už menej. A to sme ho robilidvakrát – raz so šatkami olemovanými trikolórou, potom sme ju museli odpárať.
Pamäť sa jej vracala až primenách niektorých učiteliek, Tomešovej, Wirthovej, Ondrejkovej, Plechovej... Noa pri spomienke na školníka Meravého sa už začala usmievať, čo bolo premňa nóvum. V ruke so zvoncom na drevenej rúčke chodil hore dole poschodoch a takto ručne vyzváňal na prestávku alebo na hodinu. V dlhommodrom plášti asi aj spával. To boli časy! Aj na pánov farárkov si spomenula –na jezuitu Izakoviča, aj na Dubca, aj na mladého Držku z Hrubého kostola.
Za oknami sa zjavili staré známečinžiaky na Hospodárskej, o chvíľu sme na stanici. Postavil som sa, abysom jej uvoľnil. Mala len kabelku a zo sieťky nad hlavou ledva dočiahlakvety v celofáne. „Ako sa to vlastne voláš?“ Zreteľne som zopakoval najmäpriezvisko, s dôrazom na „e“. „A ty si Táňa Poláková,“ zamachroval som si.Zosmutnela a zaleskli sa jej oči. „Ja som Blažena. Táne idem na cintoríndať tieto kvetinky, už je tomu desať rokov...“
