Už som mal dva-tri roky. Hračieksom tu objavil neúrekom. Napríklad dedkovo harmónium. Bez šliapania na pedále sícenevydalo hláska, ale bolo zábavné zasúvať a vystrkovať registre nadklávesmi. Husle predo mnou radšej schovával. Neschoval však veľké debne napôjde, na hóre. Mal hneď dve hóry,z každej strany manzardky jednu, ale mňa zaujímala len tá s dvoma debnami.Boli plné časopisov s kreslenými seriálmi na zadnej strane, množstvo škatuliekso sklenými negatívmi, pokiaľ som len dočiahol. A množstvo hlúpostí, ktorémajú cenu len pre toho, kto ich tam schoval na pamiatku. Všade okolo boliprístroje na výrobu fotiek, lampy s vypínačmi, stojany na noty...
Najmladší ujec bol len o osem-deväťrokov starší odo mňa, keď tak teraz rozmýšľam, neboli ani tak starí a vážení,za akých som ich považoval. No vedeli si už vyrobiť zbrane. Zo zápalkovejškatuľky, gumičiek z deravej duše,dvoch kolíkov (štipcov) a nite bolaraz-dva hotová pištoľ na fazuľky. O čosi starší ujcovia, Beno, Tóno a Janomali v záhradnej šope klubovňu. Spolu s chalanmi z okolia, s Čigrom,Lavákom a Škoblom už trampovávali po Škarbáku, Dobrej Vode, Katarínke... Jednastena v šope bola vyzdobené brezovými elipsami comrátok a víťazných placiek s krásnymi maľbami Indiánova kovbojov. Hrali tam šachy alebo mastili karty, ale najradšej som bol,keď Škobla hral na bendžo a Tóno na gibsonke: V dáli za horama stojí chajda malá... Už to môžem bonznúť – ajfajčili! Do mojej bielej štice niektorý z nich fúkol dym a smiali sa, akosa mi čadí z hlavy.
Aj ja som mal kamarátov. DzuroDufek bol síce starší aspoň o rok, ale rád som sa s ním hral, najmäu nich doma. V spodnom šuplíku kuchynskej linky bol jeho detskýkútik, plný naozajstných hračiek z obchodu. Kráľom medzi nimi bol drevenýtraktor s vlečkou plnou rôznofarebných kociek. Ale boli sme aj chlapi. Ajmy sme si šli zapáliť. Do ich kúpeľne. Dzuro zamkol, sadol si na záchod. Zobraljeden skladaný toaletný papier, zroloval ho a vložil si ho medzi pery.Rovnakú cigaretu spravil aj pre mňa. Mal som len dva a pol roka, ale túkrátku slučku z môjho života si pamätám detailne. Že bol džentlmen, najprvšiel pripáliť mne. Škrtol zápalkou, na jeho vek mu to šlo parádne,a horiacu ju priložil k mojej akože cigarete. Zbĺkla celá v jedinomokamihu, aj s jej druhým koncom v mojich ústach. Na zlé človek zabúda. Nepamätámsi bolesť, ktorá musela byť ukrutná. Viem už len, že som mal dlhý čas pery akočernoch alebo nitriansky Versače. Keby Dufekovci nemali toaletný papier alenarezanú Smenu na obdĺžniky ako my...
K rýchlejšiemu zahojeniuspálených pier mi dopomohlo jedno prekvapenie. Postaral sa oň môj otec. Bolo v jednoduchejškatuli bez obrázkov, v akých sa predávali cvičky. Opatroval som si hoveľmi dlho. Dôkaz sa zachoval na jednom z mála sklených negatívov, ktoréprežili ďalšie invázie mnohých dedkových vnúčat na jeho hóru.
Foto: môj milovaný dedko, Ján Škreko (1911-1990)
