Má aj iné muchy. Napríklad minikdy neodpovie na otázku oznamovacou vetou. Vždy musí dať na koniec otáznik.Napríklad, keď si k nej sadnem k televízoru: „Čo pozeráš?“ - „Kam mi to cheš zasa prepnúť?“ alebo: „Koľko je hodín?“ – „Kam zas ideš?“ Niekedyotázku ani nevyslovím, iba naznačím, napríklad tým, že sa vedľa nej jednoducho zvalím naposteľ. A hneď je tu jej odpoveď:„Čo zasa chceš?“
Aj keď je veľmi rozumnáa ešte viac praktická, výborná kuchárka, z techniky by prepadla (čosi nikdy neprizná). Darmo by som jej vysvetľoval, čo je to spúšť, objektív,clona, expozícia, ohnisková vzdialenosť, hĺbka ostrosti..., vystačí si s tým, žejej ukážem, kde to má stlačiť. Iné ju nezaujíma.
Predvčerom mi kamarát poslal cezSkype včelu, ktorú zvečnil v robote na okne. Dostal na Vianoce zrkadlovkua teraz ňou čaruje. A ja mojím Benqom nemôžem čitateľne odfotiť anicestovný (ne)poriadok na autobusovej zastávke. Skutočné makro je pre môj foťák,ako aj pre moju ženu, veľkou neznámou. Do Vianoc je ďaleko, aj to si robím ibailúzie, ale aj tak som ju nadšene zavolal k monitoru k tej včele. „Pozri, to je delo, čo má ten Onderaz Bratislavy. Má zrkadlovku.“ Bolo mi jasné, že o zrkadlovke viemenej ako niektoré baby, čo ju naozaj majú, a ktorým stačí iba vedieť, žeje to drahé a preto to aj tak dobre fotí. Pritom netušia, že vďaka zrkadluv objektíve im netrčí z kabelky dlhá rúra. Ako vždy, po nejakejodpovedi s otáznikom, pokračovala: „Noa čo, veď to odfotíš aj ty týmto tu,“ a už aj brala do rúkmôj foťák, ktorý som si pri zazvonení mobilu už toľkokrát omylom priložil kuchu. „Ukáž ho sem, kde to mám stlačiť?“po márnom hľadaní prvej jarnej muchy namierila Benqom na popolník na stole. „Ale neblázni, jasné, že tam bude vidieť tenšpak, ale nie s takou ostrosťou a farbami.“
Opäť sa potvrdilo, že moja ženamá vždy pravdu, je neomylná, až dokonalá. Opäť bez zaváhania rozťala môjproblém ako Veľký Saša uzol v Gordii:„Ondera bude fotiť včely, a ty kone!“
