Skoro každývýlet, či už do promenády s tôňou starých gaštanov, k rybníkom zacukrovarom, na Káčerák, na kúpalisko, za tehelňu, okolo Šivavého hájička (správne by sa mal volať Všivavý, ale myTrnafčania sme darební ešte aj to F na začiatku vysloviť, aby nám nebodaj nevyskočilasánka), mal poslednú štáciuv Mliečnom bare. Dalo sa doň vojsť hlavným vchodom, ale s kočiarom i zboku, do separémiestnosti so starou gotickou krížovou klenbou, s pestrofarebnýmimelamínovo-kovovými detskými stoličkami a stolíkmi. A tie steny! Kolomdokola pomaľované krajinkou s kopcami i cestami, po ktorých uháňaliako Lolek a Bolek rozosmiate decká na kolobežkách, bicykloch alebo vpretekárskych autíčkach, s vlajúcimi šálmi od toľkej rýchlosti. O gotikesom vtedy vedel figu, zato som sa vyznal v pudingoch. Aj mama robilavýborné BB pudingy, ale tu to bolo niečo iné. Všade sladká vôňa, pastva prenos, ale i oči, pri pulte, kam som išiel pomôcť mame s nákupom. Zaštyri pudingové poháre s bielou šľahačkovou penou pehavou od nastrúhanej čokoládya s čerešničkou navrchu sme šli s papierikom, popísanom ingustovoutužkou, k pokladni pri dverách. Stačila jedna zelená päť a modrátrojkorunáčka, ešte vydali, a bolo aj do zvončeka, keď sa šlo domov okoloFrantiškánskeho kostola.
Ten, čovymyslel tie poháriky, by si zaslúžil doživotne jeden plný pudingu dostávaťzadarmo denne až do postele, rovnako ako ten maliar, čo olejovými farbamivymaľoval celú miestnosť obrázkami. Mal totiž ešte jedno dno. Keď sa zdalo, žeuž-už je po maškrte, lyžička sa zatúlala ešte o poschodie nižšie, dotajnej rezervy. Samozrejme som o nej dobre vedel, ale vždy som sa hral sámpred sebou na sprostého. Och, to bolo vždy prekvapenie! Čerešničku som sinechával na koniec, ale nenaháňal som ju dlho ako tá teta s čelenkouv nemej groteske.
„Mama,a budú stačiť štyri?“
„Tebe,Palkovi, Jankovi, Aničke..., Anežka má vo fľaške ešte sunar.“
„Noa tebe?“
„Óóóch,mne stačí sa pozerať, ako vám chutí.“
Toto foto je zpublikácie Antona Štubňu: Trnava, 1970, Osveta Martin.
