Ale deň nezačal príliš radostne.Príjemnej pošty, napríklad, žeby zomrel v Amerike nejaký bohatý strýko,býva pomenej, teda vôbec, častejšie sú to upomienky, ba ešte horšie.Zvykli sme si po otvorení poštovej schránky v posledných rokoch hovoriť: Chvalabohu – nič! No a dnes v nej malamanželka výzvu dostaviť sa osobne pre doporučenú poštu. Hneď sa tam aj vybralas malou dušičkou. Ani nie s dilemou dobrá správa – zlá správa, ale doakého stupňa znesiteľnosti bude nepríjemná.
Našťastie, ukázalo sa, že jemenej zlá ako očakávala. S dobrou náladou a so spadnutým kameňom zosrdca šla nazad uličkou okolo Hrubého kostola. Ku kostolu rovnako ako socha sv.Mikuláša z roku 1805 patrí aj vôbec nie svätý Štefan, tiež už nejaký tenrôčik. Žobrák? Ťažko povedať, keď je zdravý telesne aj duševne, ale živí satak. Má už po päťdesiatke, trochu drobnejší, zimomravejší od neprekrvenejstrnulej polohy. Manželka má schopnosť vidieť do srdca ľudí cez ich oči. O Štefanovi tvrdí, že je dobráčisko. Verím jej, a dokonca ho rokypoznám, ešte z fabriky, kde robil murára. Po nežnej revolúcii sa už toľkonesmelo v robote piť, detekčnými trubičkami sa šetrilo, dalo sa fúkať ibaočividne opitému. Tip na Štefana bol správny, nafúkal, musel z kola von.Robotu už nenašiel. Prišiel aj o bývanie v rodičovskom dome, doplatil nasvoju dobrosrdečnosť, podviedli ho najbližší. O podporu prišiel po udaní,že si privyrába na stavbe. V meste na Jeruzalemskej ulici ho prichýlilarómska rodina, kde robil slúžku, sprevádzal ich deti do a zo špeciálnejškoly na Prednádraží, vraj celodennou tržbou pri kostole platil u nich zastravu a nocľah. Dom je už dlho v rekonštrukcii, Štefan dochádza dennedo Trnavy z nejakej dediny. Ktovie, čo ho stojí terajšie bývanie, alenetají sa, že niečo večer pretečie aj dolu hrdlom. Občas mu niekto dá namiestopeňazí stravný lístok a odskočí si na obed do neďalekej reštaurácie.
Už som ho spomenul ako inventárHrubého kostola asi v dvoch článkoch, nedávno aj Zuzka Dubcová. V diskusiipod jej článkomsom spomenul aj moju manželku, ktorá si zvykla v poslednom čase dať mucelú 50-ku. Začalo sa to päťkorunáčkami, potom 10, neskôr dvadsať, keď raznemala, dala 50 a neskôr sa hanbila dať menej. Poznám tiež ten blbý pocit,ale v menšom. Ja ho vždy ponúknem aspoň jednou cigaretou, ale keď nemám právena rozdávanie, radšej jeho fleka obídem kilometrovou obchádzkou ako trajavýchodní mudrci Herodesov palác na spiatočnej ceste z Betlehema. Našťastie, manželkaokolo Štefana, ktorý pri kostole pôsobí ako vyberač mýta, nemeria cestu často. Aždnes. Celá šťastná z nie najhoršej pošty lovila v peňaženke –a tam len celá stovka.
„Fí, dnes vás asi sklamem, buď vám nedám nič, alebo celú stovku. Alezapamätajte si to, keď pôjdem nabudúce okolo, tak obídete skrátka, nieže budetena mňa škaredo pozerať!“ žartovala moja. Štefan nato:
„Samozrejme, panička! Nabudúce to máte u mňa zadarmo!“
