Čím som starší, tým si viacuvedomujem, aký zomrel mladý. Mali iba 62 rokov. Do svojej 40-ky si doprial podobrom obede takzvané obyčajné pivo, ktoré malo o 2 alebo 3 stupne menejako desiatka. Po ťažkom úraze chrbtice na žeriave v Pozemných stavbáchprišiel k sedavej robote, začal robiť skladníka. Tam sa to začalo. „Láďo, vymeň mi tieto kliešte za nové, dajza hrsť klincov...“ Naliehavosť prosby bola často zdôraznená aj litromdomáceho vína. „Jasné, zober si, veďpanstvo si odtiaľto odváža cez víkend celé fúry materiálu na svoje súkromnéstavby.“ Nevymýšľal si, cez deň bol skladníkom, do večera a v soboty,nedele a vo sviatok vartášom.
Iba Boh vie, čo sa stalos chlapom, ktorý kedysi roky robil čašníka i vrchného a nevypil za tenčas dohromady deci tvrdého. Viem len to, že jeho predčasnú smrť v konečnomdôsledku spôsobila stále väčšia potreba byť opitý.
Otca už niet 15 rokov. No prikaždom rodinnom stretnutí, hoci len náhodnom, dvojčlennom, žije s namiďalej. V jeho ponaučeniach, radách, odovzdaných životných skúsenostiach, jehomorálnych zásadách. Akokoľvek sa nám zdali tvrdé, nezmyselné, zbytočné, šikanovačné– mali zmysel. To sme pochopili až potom, čo odišiel, potom, čo sami máme deti,ktoré treba vychovávať, usmerňovať. Neraz som sa prichytil, že používam otcovuškolu života, ktorú som kedysi tak nenávidel. Jedna z jeho veľkých rád doživota bola: Nenechaj si srať na hlavu – otvor hubu!
Za posledných 15 rokov sme sa mydecká dávno zhodli na tom, že predsa len ho máme radšej ako tú soľ.
