Nezmenilasa ani po rokoch. V obchode sa jej predavačka aj trikrát pýtala, čo si to potichučkypýta. Kebyže nerada písala listy, asi sa ani nevydá. Z vojenčiny prišielna dovolenku ich sused a dal jej adresu svojho kamaráta z Moravy. Napíšmu, je to hodný ogar, sirota, jeho brat je kostelník a jeho sestrazaslíbila život Bohu a mentálne postiženým v Kroměříži jako rádová sestrička,lámal trnavčinu s češtinou kamarát z detstva. Napísala. Neskôr sa vzali.Mali osem detí, neskôr manžela pochovala, o pár rokov aj najmladšiehosyna.
Už sazmenila, aspoň trochu, naučil ju život. So sestrou na sv. Petra a Pavlaoslávila už 71 rokov. Za všetky príklady jej plachosti však spomeniem eštejednu príhodu, stojí za to. Prišlo k nej presne pred 49 rokmi, 7. októbrav noci, vlastne už 8., lebo bolo krátko po polnoci. V trnavskej pôrodnicinebola nováčikom, už po tretíkrát ju sem na poslednú chvíľu doviedol jej otec.Bývala síce s manželom niekde na Morave, v Malých Karloviciach, alev deviatom mesiaci znovu docestovala domov, k rodičom.
Popolnoci to na ňu prišlo. Nesmelo sa došúchala k pôrodnej sále, nosestrička jej povedala, že ešte má čas. Ona však vedela, že nemá, no neodvážilasa oponovať. Z polcesty na izbu sa vrátila k otvoreným dverám. Sestrauž nestála medzi verajami, ale v pôrodnej sále pozerala von oknom do tmy.Neobrátila sa na šuchot jej papúč, za ďalšími pootvorenými dverami hučalorádio, doktor prežíval nejaký dôležitý športový zápas. Nezaujímal ju šport,nevie, či to bol hlas Gaba Zelenaya, či futbal alebo hokej.
Opatrne,bez zavŕzgania si sadla na lôžko, na ktorom už rodila pred pol druha rokom,i pred tromi a pol. Naučene si ľahla na chrbát, pokrčila nohys odtiahnutými kolenami. Spotená bola viac zo strachu, či jej sestričkanebude nadávať, že sa takto sama rozhodla, kedy má rodiť. Bez vzlyku zatlačilavo svojom vnútri a o chvíľočku medzi stehnami zacítila štekleniemalinkými prštekmi. Pozbierala odvahu a zakričala (aspoň si myslela, žekričí): „Sestričkááá!“ Nič. Šepot žltnúcich listov v tme za oknom bolhlasnejší. A k tomu ten zápas, ktorý zasa prehlušil tie stromy.„Sestričkáááá!“ - skúsila znovu,úpenlivejšie, no sotva hlasnejšie. Možno to bol jej naliehavý pohľad, ktorýprinútil sestričku otočiť k nej hlavu. „Pán doktor, máme tu pôrod!“ –zburcovala fanúšika pri rádiu.
P. S.: Nehnevajte sa, prosím, ak by mi chcel niekto náhodougratulovať k dnešnému 49. výročiu môjho narodenia, tak mne nie, nemám na tom najmenšiu zásluhu.
